Kultúrnohistorický étos.

Aká je vlastne škola – nositeľka kultúrnohistorického étosu?Je to škola, ktorá má to šťastie (alebo smolu), že sídli v pôvodnej budove svojho založenia? Je to teda dom? Stavba ...? Dnes možno skôr múzeum, ako škola (pokiaľ v nej v časoch radostných zajtrajškov nebola zriadená sýpka).Sú to pedagógovia? Ťažko... Neviem si predstaviť 150 – 200-ročného učiteľa, hoci by som takému prial mnoho, mnoho síl a pracovných úspechov... a určite by som ho nevyháňal do penzie.Ja si myslím, že je to predovšetkým program... Vzdelávací program školy, ktorý je nadčasový, akási doktrína odolávajúca poryvom dejinných udalostí a rušivým vplyvom okolia. Donedávna som si myslel, že mám to veľké šťastie byť učiteľom na takejto škole. Veď tá moja má bezmála 115 rokov a po tom, čo odolala revolúciám, svetovým vojnám aj všelijakým politickým systémom má napriek všetkému stále aktuálny a pre spoločnosť potrebný program.Ako mnoho iných škôl, aj ona však musí reagovať na spoločenský „status“, ktorý je taký nástojčivý, že ho aj tí najodolnejší začínajú považovať za objektívnu a nezvratnú skutočnosť...Je to stav, keď o bytí a nebytí školy nerozhoduje jej kvalita, či nebodaj kultúrnohistorický étos (čo sa často navzájom podmieňuje), ale záujem/nezáujem detí a ich rodičov/zákonných zástupcov.Je to stav, keď o bytí a nebytí školy rozhoduje úradník, ktorý zápalisto napĺňa príkaz doby: „šetriť, šetriť, šetriť...“ a „racionalizovať a racionalizovať“.Manažmenty odborných, predovšetkým technických škôl namiesto toho, aby dbali na kvalitu vzdelávania sa tak venujú „naháňaniu“ žiakov zavádzaním nových a nových študijných odborov.Takých atraktívnych... síce bez kvalitného personálneho a materiálno-technického zázemia, ale pre „klientelu“ zaujímavých.Došlo to tak ďaleko, že sa vytvárajú rebríčky, dobre, že nie hitparáda odborov na ktorých sú deti „ochotné“ študovať. Tie, ktoré boli zaradené v systéme len nedávno už nie sú „kúl“, „in“, „trendy“. Už sú opozerané, ošúchané, nezaujímavé... „My chceme novú hračku!!!“ Novúúú...!!! Kričia deti a ich starostliví rodičiaČo na tom, že často ani netušia čo sa vlastne chystajú študovať... veď bezstarostnosť je taká krásna.A aj „dobré“ školy sa zanášajú „múlom“ hlúpych a pre prax nepotrebných odborov a produkujú tisícky „klientov“ úradov práce. Neklesajme však na duchu – tie tisícky neupotrebiteľných absolventov zamestnajú stovky úradníkov v systémoch sociálnych „sietí“, ktorí budú hľadať a nachádzať opatrenia na „riešenie“ problému a horlivo (s primeraným predzápalom) ich uskutočňovať.Pokiaľ sa podarí udržať tento stav ešte nejaký ten mesiac, či rok (som presvedčený, že v systéme je záujmových skupín, ktoré sa o to urputne snažia celkom dosť), pán minister bude mať o starosť menej – zachraňovať bude len tie tri školy, ktoré menuje v uvedenom rozhovore: v Lubine, Bzinciach a Revúcej. A na tie sa pár eur aj pri šetriacom programe určite nájde.Nech nás netrápi, že:zamestnávatelia rezignujú na očakávanie kvalitných absolventov – odborníkov (mnohí už rezignovali) a zariadia sa po svojom.Učitelia rezignujú na kvalitný pedagogický výkon a apaticky budú pracovať „do výšky platu“ (myslím tých, ktorí ešte majú reálny potenciál kvalitne, zodpovedne a odborne vzdelávať).Spoločnosť rezignuje na fungujúci vzdelávací systém.Minister v tom istom rozhovore: „Všetko sa zvažuje veľmi citlivo. Ak sa stali chyby, tak to bola prílišná aktivita niektorých úradníkov, ktorí tak konali“. Nuž veď to – aj úradník je len človek.„Moja“ škola odolala búrkam zašlých čias.Chcem veriť, že odolá aj rozmarom detí a prílišnej aktivite glotových rukávov dneška.