Mňa však trápi otázka prečo?
Prečo teraz, prečo tak zrazu, prečo toľko.
Prečo sme s niekoľkými kolegami nezaznamenali už dva roky na účte ani cent navyše, okrem základného = tarifného platu, hoci som presvedčený, že odovzdávame 100% výkon a možno aj nejakú tú „pridanú“ hodnotu navyše.
Nerád som v pozícii „žobráka“.
Nerád nastavujem ruku, aby mi správcovia financií určených pre vzdelávací systém dobrotivo udelili almužnu (hocijako štedrú).
Taký systém kriví chrbticu.
Verím že si dokážem zarobiť aj vo finančne podvýživenom vzdelávacom systéme, pokiaľ tento nebude pokrivený politickými zásahmi. Stačí, ak moju prácu objektívne posúdi manažér – odborník a nie politický nominant.
Stačí, keď sa peniaze prestanú nalievať tam, kde to nemá zmysel.
Stačí, keď racionalizácia bude skutočne racionalizáciou a reforma reformou.
Znalec ma pred časom zorientoval:
Na reformné kroky (čo by následne mohlo vygenerovať dostatok finančných prostriedkov pre riadne fungovanie školstva) nie je politická vôľa.
Načo sú teda politické nominácie, ktoré podľa vyjadrení politika slúžia na presadenie správnych krokov?
Dovolím si v tomto predsviatočnom období vyjadriť niekoľko želaní:
Pri „presadzovaní záujmov“ si želám profesionálnu argumentáciu namiesto pretláčania politickou silou.
Na postoch vyžadujúcich odborníkov odmietam politických nominantov.
Odmietam byť nevoľníkom politických vôlí a nevôlí.
A teraz späť na zem!
Znalec by ma zorientoval: „Tie želania a odmietanie si aj tak môžeš strčiť za klobúk. Nie je politická vôľa“.
