Je obdobie pľuští, nepríjemného počasia, skrátka zníženej viditeľnosti v priebehu väčšej časti dňa.
Každé ráno a popoludní, keď idem autom do práce a z práce, mám skoro permanentné mrazenie v chrbtovej časti.
Z obavy.
Aby som neprehliadol chodca. Na priechode pre chodcov, alebo mimo neho. Strážim si rýchlosť, snažím sa prispôsobiť ju stavu a povahe vozovky. Napriek tomu zimomriavky fungujú.
Prečo?
Často sa stáva, že chodec vstúpi na cestu tak tesne pred približujúcim sa autom, že ubrzdiť ho je obrovským problémom. Napriek tomu, že rýchlosť je prispôsobená...
Situácii nepomáha ani to, že v čase brieždenia, či súmraku sú ľudia oblečení v tmavom, nemajú reflexné prvky, v ušiach zastoknuté sluchátka s obľúbenou muzikou a na hlave kapucňu. Kontrola situácie pohľadom doľava a doprava je „zbytočným“ luxusom.
Vtedy, keď chodec ešte vidí bez problémov, výhľad vodiča je už významne obmedzený. Aj s tými najlepšími reflektormi.
Apelujem teda na zdravý rozum.
Chodcov aj vodičov.
Stretnutie motorového vozidla s chodcom, cyklistom, či iným zraniteľnejším účastníkom cestnej premávky má totiž zvyčajne fatálne následky. Spravidla horšie pre tých slabších.
Potom je už jedno kto je vinný.
Cestná premávka totiž nie je počítačová hra...
Analytici sa zhodujú v tom, že predovšetkým chodci sa nevedia na cestách správať v záujme vlastnej bezpečnosti.
Ponúkam teda čítanie na dlhé zimné večery:
www.zbierka.sk/sk/predpisy/49-2014-z-z.p-35615.pdf
