Všetko, zodpovedajúce času a priestoru.
Minister pomenúva fakty:
Málo podnetné prostredie generuje slabých žiakov s mizernými výsledkami,
výsledky žiakov zo sociálne slabých regiónov zodpovedajú stupňu rezignácie väčšiny obyvateľov (teda aj žiakov) týchto regiónov na možnosti uplatnenia a slušnú budúcnosť.
Ale školy, v ktorých je kvalitné pracovné prostredie, možná výmena skúseností a názorov, školy s osvieteným manažmentom, tie dosiahli dobré výsledky bez ohľadu na miesto či mesto svojho pôsobenia.
Výborne.
Mám dobrú, ale aj zlú skúsenosť s pracovnou klímou.
Nedávno ma však zaujalo rozprávanie starších kolegov (teraz už dôchodcov), ktorí mali to šťastie, že po „racionalizačnom“ odchode z jednej školy sa dostali na inú. Práve takú – s tou úžasnou pozitívnou atmosférou. Takú, kde si manažment určil za úlohu vzdelávať a nie betónovať svoje pozície. Takú, do ktorej chodili pracovať radi, optimisticky naladení a s cieľom odovzdať žiakom maximum svojich bohatých vedomostí a skúseností. Kde výška platu bola síce dôležitá, ale nie najdôležitejšia. Kde sa pracovalo s plným nasadením bez ohľadu na to, či do konca školského roka zostávalo 300, alebo 15 dní.
Otázne je, do akej miery sa ministerstvo školstva a zriaďovatelia angažujú v záujme vytvárania takejto pozitívnej klímy v školách? Do akej miery eliminujú smiešne (ale často s vážnymi následkami) „politikárčenie“ už na tejto úrovni spoločenských rebríčkov?
Stane sa konštatovanie ministra východiskom pre kreovanie fungujúceho školstva? Alebo zostane len v rovine komentára k strohej štatistike?
Nerád, ale som skeptik.
Mám skúsenosť, že práve zriaďovatelia majú pramálo skutočného záujmu na pozitívnej pracovnej klíme na školách v ich kompetencii.
Mám obavu, že v takom prípade nepomôže ani zázračný liek pod menom „duálne vzdelávanie“!
