Podobné zariadenie funguje aj v našej (nespratnými a neustále protestujúcimi živlami zmietanej) spoločnosti.
Pracovne som ho nazval „partajnoster“.
Rozumej: partaj = strana.
Slúži na vývoz tých ambicióznych nahor. Na posty, do funkcií, na ktoré zhliadlo so zaľúbením ich žiadostivé oko.
Správna „kabínka“ a vezieme sa nahor. Niektorí použijú aj viacero kabíniek. Každá totiž po čase začne klesať nadol. Vtedy je nevyhnutné uchýliť sa k zmene a nastúpiť do toho správneho zariadenia s tým správnym smerovaním.
Nahor.
K výšinám.
K profitu.
Pred komunálnymi voľbami ma v nestráženej chvíli napadla ambícia kandidovať.
Pristavil ma znalec (starý skúsený partajník, dalo by sa povedať odborník na prevádzku partajnosteru): „bez strany (rozumej partaje) to bude ťažké...“.
Nedal som si povedať... nevstúpil som.
Tak mi treba. Či chvála bohu?
Ale odbočil som.
Mnohí vstúpili. Zviezli sa. A teraz ich odvolávajú. Z kabíniek vystrkujú.
Vraj pre porušenie zásad...
Či korupciu?
Niektorí vystupujú sami – vraj, aby sa chránili pred tými nespratníkmi.
Alebo to nesúvisí?
Zatiaľ sa totiž ku mne nedostala informácia, žeby vedecká obec exaktne potvrdila vzťah medzi záujmom o správnu stranícku príslušnosť či podporu a sklonom k jej zneužitiu.
