Tri príbehy o odbornom školstve.

Príbeh 1.Stredné odborné školstvo v súčasnosti pripomína rýchlik rútiaci sa závratnou rýchlosťou tmou do hlbín údolia, kde naň bližšie, alebo ďalej (skôr, či neskôr) číha čierna diera, priepasť. Všetci to vedia, uvedomujú si to, dokonca o tom hovoria. Niet však nikoho, kto by zatiahol ručnú brzdu, zabezpečil prehodenie výhybky na tú správnu (?!) koľaj... Jednoducho zabránil pravdepodobnej katastrofe. Predstava tragédie je nejasná, stráca sa v hmlách „hustých“ debát. Čo keď nám vlastne ani nehrozí...? Napokon školstvo (vrátane toho odborného) tu určite bude ešte veľmi dlho (tak, ako je vždy nejaké počasie a ako je vždy nejako...).A tak sa uličkami vlaku prediera čašník a pozýva do jedálenského vozňa – budú sa podávať skvelé pochúťky a zapíjať šampanským. Vybraní účastníci navyše získajú malú pozornosť od vlakvedúceho.Príbeh 2.Ani nebolo treba veľa námahy zo strany „kompetentných“ a vzdelávacie inštitúcie, školy, učitelia sa odvážne a s vervou púšťajú sami do seba... navzájom sa osočujú, hľadajú argumenty pre vysietenie toho druhého. So zápalom, na ktorý ešte mnohí nezabudli z blahej minulosti sa vrhajú do všemožných aktivít, ktoré ani okrajovo nesúvisia s vlastným vzdelávaním (ani tým normálnym, nie to ešte kvalitným). Stredné odborné školy sú týmto fenoménom postihnuté zvlášť. A hoci sa v správe ministerstva doslova hovorí, že stredné odborné školstvo je len jedným zo segmentov sústavy (ďalej to pokračuje jeho rovnako povrchnými charakteristikami), zo štatistík uverejnených len niekoľko strán pred týmito „perlami“ vyplýva, že podľa počtu škôl, učiteľov a žiakov má tento segment mimoriadne kvantitatívne hodnoty a zaujíma absolútnu väčšinu vzdelávacieho priestoru. Áno má obrovské množstvo nedostatkov. Tie sa však neriešia. Byrokracia zriaďovateľov so svojimi tabuľkami vyhodnocuje tie "správne" štatistiky a v bezradnosti upiera zúfalý pohľad na nadriadené orgány – dajte inštruktáž, dajte pokyn a my ho spoľahlivo splníme.Finanční úradníci si všimli, že v školstve sa nachádzajú zaujímavé finančné zdroje na saturovanie omnoho zaujímavejších záujmov... Hlavne v oblasti miezd je to pekný balíček. Preto sa základnou doktrínou reformy školstva (vrátane toho odborného) stalo bezbrehé šetrenie.A tak do toho páni a dámyŠkoly, učitelia požerte sa navzájom! Dobrú chuť a silný žalúdok.Príbeh 3.Akosi sa to zauzlilo v tých župách. Predpokladané jasné výsledky sa skomplikovali a nádejní župani sa musia opäť zapodievať zákutiami svojho kompetenčného portfólia. Záludnosti regionálneho školstva nevynímajúc.Slobodu voľby vzdelania strieda prísľub jeho ďalšieho zefektívňovania. Nič proti múdrej racionalizácii. Osobne som presvedčený, že finančné prostriedky by sa dali skutočne použiť omnoho účelnejšie. A to tak zo mzdových, ako aj prevádzkových normatívov. Pokiaľ však metodika určovania „dobrých“ a „zlých“ škôl = rozdelenie na "atraktívne" a "neatraktívne" pripomína snowboarding, teda kĺzavý pohyb po povrchu za permanentného kľučkovania medzi problémami a ich skutočným riešením, radšej všetky školy zmeňme na gymnáziá. Niektoré by mohli niesť prívlastok „S ROZŠÍRENÝM VYUČOVANÍM POLYTECHNICKEJ PRÍPRAVY“. Žiaci by získavali kvalifikáciu na kvalitne vytlačených obrázkoch ovládacích zariadení strojov a ostatné by sa doučili v rekvalifikačných kurzoch. Z európskych zdrojov by k tomu ako bonus mohli dostať slušivé montérky.Počkajme si na rozuzlenie týchto príbehov.Držím palce dobrým koncom.