Ale „verchuška“ sa s vami hrá, ovíja vás ako úponky rastlín na plagátoch Alfonsa Muchu. Obopína hlavu ako vavrínový veniec. No samé príjemné pocity. Také hlboké, aká je len naša slovanská duša. Veď aj baťko Ďžugašvili keď sa rozcítil, hneď sa v gulagoch pomestilo viac dobrých ľudí.
Verchuška, Magduška, kurtoška, pampeliška (prepáčte mi tento a prípadné ďalšie čechizmy), beruška, báťuška, matrioška...
Zvykli sme si...
Ťažko spočítať, ako dlho sme si zvykali. Roky? Desaťročia? Stáročia? Verchuška akoby tu bola odjakživa...
Zvyk je železná košeľa,... pancier.
Istota pre ustráchaných,
obmedzujúci krunier pre tých, čo majú radi voľnosť, slobodu.
Verchuška nás presviedča, že sme boli stvorení na to, aby mala nad kým držať „ochrannú“ ruku. Aby mala koho organizovať. Určiť mu SMER. Doľava zatočiť, priamo hľaď...
A keď sa objaví hrozba neistoty...
Ako Matrioška – tá najmenšia, najzraniteľnejšia šup do väčšej, tá do väčšej, tá do ešte väčšej atď. Až po tú najväčšiu – rodnú. Stranu (aby nedošlo k nedorozumeniu - partaj).
Verchuška sa zaklapne a ... je postarané.
Verchuška celkom hore, trochu nižšie, v regiónoch, mestách, dedinách, na úradoch, v školách...
No celkom ako tá Matrioška.
A kto nemá rád železnú košeľu?
Má smolu.
Verchuška odchádza na dovolenky.
Aj my sa teraz vypľačkajme, povoľkajme si a po dovolenkách šup do železnej košele.
Napokon, zdá sa, že sme si na to zvykli...
