...zo strany svojich nadriadených, ba priamo riaditeľa, alebo svojich kolegov – tiež učiteľov (žiada sa mi napísať tiežučiteľov).
Najčastejšie to býva jedno, aj druhé – odborne bossing a mobbing.
Taká je totiž letora našinca. Na kom sa raz objaví biľag šéfovej nepriazne, ten to má spočítané aj u svojich spolupracovníkov. Má po chlebe. V lepšom prípade ignorácia, v tom druhom...
Ako na slepačej farme. Keď sliepky zistia, že niektorá z nich je poranená, či má iný problém, uďobú ju na smrť.
A tak sa minister rozhodol konať. Vyzýva „učiteľskú obec“ k podávaniu informácií, podnetov, posmeľuje, povzbudzuje. „Príďte ku mne. Ja vás ochránim. Pomocnú ruku podám...“
Nie je tomu tak dávno, keď učitelia štrajkom bojovali aj za spoločenské uznanie. Dožadovali sa ho priamo na ulici, dávajúc okoloidúcim najavo: sme tu, sme ľudia, niečo vieme a chceme to naučiť aj vaše deti.
Treba konštatovať, že aktivita ministra je chválihodná.
Je dobre, že si to vôbec všimol a podnety nedal prešetriť samotným aktérom, ako to býva zvykom.
Možno sa podarí pomôcť niekoľkým jedincom psychicky zdeptaným neznesiteľnou „pracovnou“ klímou, aká zavládla na mnohých školách.
I keď, ako správne tvrdia médiá, takáto forma šikany je veľmi ťažko dokázateľná. A na tejto skutočnosti je vlastne postavená. V slovenských právnych podmienkach ťažko dokázateľné = nedokázateľné.
Mňa však trápi niečo iné.
Pokiaľ existujú šikanovaní, sú prirodzene aj tí, ktorí šikanu vykonávajú.
Teda bossovia upevňujúci si svoje sebavedomie bossingom a kolektív servilných „spolupracovníkov“, ktorí sa k nemu ochotne pridávajú vlastným dielom.
Nemám v úmysle previesť známe čísla do štatistík. Zrejme by to nikam neviedlo. Napokon je jedno, či sú šikanovaní desiati, či stovky. V podstate ide o tých na druhej strane.
Moja skúsenosť vraví, že na školách, kde sa bossing objavuje, sa veľká časť pracovných kolektívov ochotne a s chuťou podieľa na dobíjaní zbytkov sebavedomia postihnutého kolegu premysleným mobbingom.
Až kým ho s hlasným kotkodákaním nevyďobú nielen z kolektívu, ale aj zo zamestnania.
Položme si vážení kolegovia učitelia otázku: „Je toto spôsob, ako zlepšiť svoj spoločenský status? Akú mienku môže mať o nás naše okolie, keď sa sami veľmi ochotne a kreatívne zúčastňujeme porušovania nielen mravných, ale aj právnych noriem (hoci ťažko dokázateľne). Môžeme v takom prípade počítať s dôverou našej klientely – žiakov, študentov a ich rodičov?
Alebo sme si sami vybrali zákon džungle – som fackovaný, alebo fackujem?
Nuž „kriváci“ fackujú ochotne. Najmä tých „načatých“.
Minister sa rozhodol veci riešiť.
Fajn.
Verím, že bez povšimnutia nezostane ani medializovaná kauza kolegu Ota Ž., v ktorej sú známe snáď všetky okolnosti. Vrátane právnych služieb poskytovaných riaditeľom škôl možno práve za účelom spochybňovania bossingu a mobbingu, pokiaľ sa náhodou dostanú k súdom.
Vrátane „angažovaného“ prístupu zastupiteľstva samosprávneho kraja, ktoré uplatniac „demokratické“ princípy väčšinou hlasov rozhodlo, že si ani nevypočuje argumenty človeka s chrbtovou kosťou.
A tiež vrátane úradníka samosprávneho kraja, ktorý tieto právne služby sprostredkúval. Vraj v záujme škôl.
Nuž doba je zlá kolegovia. Ale kopať do slabších sa nepatrí.
Alebo parafrázujúc Haška/Švejka: „nešikanujte, vždyť jsou to taky lidi...“
