Pozor.
Všetko je to zdanie.
Učiteľská verejnosť žije v neistote.
Neistota plodí strach.
Strach generuje poslušnosť, nezriedka servilnosť.
Napokon niet sa čo diviť. Byrokratická mašinéria školského systému s ktorou si nevedia poradiť ani ministri rezortu všetkým učiteľom ukázala kde je ich miesto.
Aktivita? Vlastný názor? Reformné myslenie? Poukázanie na šafárenie so zverenými prostriedkami? Poukázanie na iné svinstvá?
To všetko vymietla na smetisko.
Systémovo sa uplatnili postupy v súlade so zákonom:
krok – neprijateľný úväzok pre nepohodlného učiteľa
krok – učiteľ prirodzene neprijme (nevykope si vlastný hrob), nepodpíše
krok – s učiteľom je rozviazaný pracovný pomer (napokon ho tam predsa len dostanú)
krok – riaditeľ vykáže svojmu nadriadenému (zriaďovateľovi) šetrenie
krok – zriaďovateľ to patrične ocení (pochvala, odmena)
Nasledujú kroky:
krok – súdny spor – v učiteľovi svieti nádej
krok – súdny spor vyhráva boss a učiteľovi zostal dlhý nos...
Súdnictvo ochotne sekunduje. Veď všetko je v súlade so zákonom.
Bossing? Ťažko dokázateľné...
Bossom vynútený mobbing? Detto...
Ponižovanie? Kolegovia ochotne potvrdia, že niééé..., aktívne spíšu petíciu na podporu bossa...
Výsmech slušnosti? Čo to vlastne je?
Pridaná hodnota – semeno strachu klíči, rastie, rozvíja sa, ovíja strachom stuhnuté údy učiteľskej verejnosti.
Ráno sa nedokáže pozrieť do zrkadla. Nie pre hanbu. Je tak hlboko sklonená.
Nerobme si ilúzie.
Tí podstatní v pozadí o zmenu záujem nemajú. Dobre je tak, ako je.
Nevieme systémovo vyriešiť zlo zahniezdené v spoločnosti?
Zostáva gesto:
Žarnayovi nájdeme prácu.
Nad spoločnosťou sa tíško šíri jedovatý opar apatie a rezignácie.
