To kovanie koňa je predovšetkým, ale aj o financovaní. Raz dáme peniažtek na žiaka, potom na triedu a nabudúce...? No a čo s kompetenciami?Márne som hľadal hĺbkovú analýzu stavu, jednoznačné pomenovanie nedostatkov a k nim priradené príčiny a zodpovedných. Keďže ma zaujíma (a trápi) predovšetkým stav v strednom odbornom technickom vzdelávaní, zaujala ma tabuľka číslo 6 na strane 21 (zdroj: UIPŠ). Všetky v nej uvedené skupiny odborov (okrem lekárskych a farmaceutických) vykazujú vysokú mieru nezamestnanosti – od 15,4% do 45,1%. Všeobecne sa tvrdí že na trhu je málo remeselníkov, absolventov technických odborov. Súčasne však štatisticky vykazujeme mieru nezamestnanosti absolventov stredných škôl pripravujúcich v týchto odboroch blížiacu sa až k hodnote 50%. Trh si ich žiada a oni sa nevedia uplatniť?!Kde je teda problém?V žiakoch, ktorí prichádzajú na stredné odborné technické školy so slabými základmi, chýbajú im aplikačné zručnosti a neradi študujú odbory, kde to „smrdí“ prácou?V učiteľoch, z ktorých mnohí, učia odborné (teoretické i praktické) predmety bez akýchkoľvek praktických skúseností (priama cesta: vysoká škola – výkon pedagogickej práce), alebo (tí s praxou) rezignovali, lebo o ich skúsenosti nemá nikto záujem a zamerali sa na naháňanie kreditov (často bez akejkoľvek súvislosti s vykonávanou pedagogickou praxou)?V manažmentoch škôl, ktoré svojim odborným zameraním niekedy nezodpovedajú štruktúre študijných, alebo učebných odborov svojej školy a odmietajú akceptovať poradné orgány?V zriaďovateľoch, ktorých príslušní úradníci zredukovali svoju činnosť na mágiu s disponibilnými finančnými prostriedkami v rámci dohodovacieho konania (str. 23, čl. 109/a) a c)), resp. zaťažujú školy nezmyselnými byrokratickými požiadavkami?V Štátnej školskej inšpekcii, ktorej výkonné zložky si vysvetľujú svoju kontrolnú funkciu ako sledovanie formálnej stránky vzdelávacieho procesu (správne vedenie TK, formálne správny zápis učiva a pod.?Alebo v iných zložkách trojúrovňového systému riadenia regionálneho školstva?Poriadne nahlas to zaerdžalo pri čítaní článkov (145), (146) a (147) na stranách 29 a 30.Obídem opis folklóru v článku (145), ktorý sa zaoberá ovládnutím školských rád, raz učiteľmi, ktorí si vyrovnávajú účty s prísnym riaditeľom, inokedy riaditeľom, ktorý sa „trasie“ na tento post.O niečo zaujímavejšie je konštatovanie v čl. (146), ktoré v nadväznosti na predchádzajúci čl., vyjadruje pohľad zriaďovateľov škôl a školských zariadení (myslí sa tým štátnych) na podobu školskej samosprávy. Citujem: „Treba brať do úvahy, že školská samospráva v dnešnej podobe v podstate existuje od roku 1990, teda vznikla za úplne iných podmienok, aké sú dnes... Zastávame názor, že menovanie a odvolávanie riaditeľa školy by malo byť výhradne v kompetencii zriaďovateľa, lebo ten nesie zodpovednosť.“ Súhlasím: Rady škôl, ako orgány školskej samosprávy vznikali v roku 1990 na základe (čiastočne naivných) predstáv o možnej demokratizácii, decentralizácii a autonómnosti škôl. Tento pôvodne demokratický inštitút v súčasnom období hľadania mechanizmov na obrodu centrálneho riadenia (nám starším dobre známy demokratický centralizmus a systém padajúceho všeličoho) naozaj môže byť prekážkou pri znášaní „zodpovednosti“ zo strany príslušných aparátov.Zvlášť ma potešilo priznanie sa k zodpovednosti samotnými zriaďovateľmi. Veď pri odhaľovaní stavu systému a v ňom existujúcich nedostatkov je skutočne potrebné pomenovať zodpovedných!A na záver dovoľte perlu:Citát: „(147) Na základe príkladov zo zahraničia sa otvára aj diskusia o potrebnosti existencie samostatnej školskej inšpekcie a o jej prípadnom nahradení špecializovanou miestnou štátnou správou. Fakt je však ten, že krajiny, ktoré k takému kroku, ako je zrušenie inšpekcie pristúpili, urobili tak až potom, keď bola učiteľská verejnosť na to pripravená...“Nuž učiteľská verejnosť (?!!!), pán úradník sa rozhodol, že ešte nie si pripravená. Tak sa pripravuj. Možno sa Ti to podarí medzi pravidelným „prefackávaním“ „prísnym“ riaditeľom a udupávaním čerstvo „prezutým“ šimľom stihnúť do záverečnej fázy globálneho oteplenia.
Prezúvanie byrokratického šimľa.
„Koně koval kovář tak, že jim přendával podkovu z pravé zadní na levou přední, tu zase na levou zadní, a tu pak na pravou přední, až byla kobyla bosa“ píše v jednej zo svojich rozprávok Jan Werich. Spomenul som si na ňu pri čítaní Správy o stave školstva na Slovensku a o konkrétnych systémových krokoch na podporu jeho ďalšieho rozvoja (nevdojak som na ňu narazil na webe). Počas tohto čitateľského zážitku mi kdesi v podvedomí, ako náladový „podmaz“ romantickej telenovely znelo jemné erdžanie. Keď sa k nemu kedy-tedy pridalo tiché zašuchotanie glotových rukávcov, bolo mi jasné: opäť sa stretávam so šimľom. Známym bielym koníkom vznášajúcim sa nad Slovenským školstvom radostných dneškov (a ešte radostnejších zajtrajškov) s veselými byrokreatívcami na svojom širokom chrbte, ktorí ťahajúc za liace, smerujú ho tam, kde im to vyhovuje najviac. Správa pomerne rozsiahla, i stručná zároveň. To, čo autori správy nazvali „Stručná charakteristika aktuálneho stavu regionálneho školstva (resp. vysokého školstva) je z veľkej časti rešerš faktografických údajov a štatistík, ktoré je možné nájsť v ustanoveniach príslušných legislatívnych noriem a štatistikách rôznych inštitúcií.
