Výborní absolventi.

Keď sa učitelia Slovenska pred niekoľkými rokmi (za ministrovania Jána Mikolaja, SNS) pustili do spracúvania školských vzdelávacích programov, kde-tu bolo počuť námietky, že štátne vzdelávacie programy nie sú pripravené, sú šité horúcou ihlou a teda potenciálne nevyhovujúce. Bohužiaľ, hlasy zdola, ako to už býva zvykom zostali „dole“, nedoleteli k výšinám orlov. Politická objednávka, čím skôr spustiť reformu školstva, dostala prednosť pred kvalitnou prípravou (i keď silne pochybujem, že by k nej vôbec došlo – viď. moje predchádzajúce články).Za hlavný a najvážnejší problém sme však považovali skutočnosť, že sa postupuje od najnižších ročníkov a neskôr k nim pribudnú ďalšie. Tak aj bolo...Z hľadiska administratívy zavádzania ŠVP a ŠkVP to malo neochvejnú logiku ku ktorej sa samozrejme priklonili aj manažmenty škôl „vycvičené“ bezvýhradne napĺňať požiadavky svojich chlebodarcov. Už vtedy sme však (z pozície tzv. poradného orgánu riaditeľa) upozorňovali na skutočnosť, že na začiatku má byť „definovanie konca“, teda absolventa. Práve toho „výborného absolventa“ pripravovaného pre prax. Takého, ktorý bude pripravený nielen na aktuálne a očakávané potreby praxe, ale bude schopný flexibilne reagovať na zmeny, ktoré so sebou prax v priebehu vývoja spoločnosti (ekonomiky, technológií...) prináša. Definovanie jeho konkrétneho uplatnenia v konkrétnych pozíciách, pre ktoré je vzdelávaním pripravovaný (vzťahuje sa to najmä na stredné odborné vzdelávanie), súčasne však adaptabilného, nie v zmysle „medzirezortnej fluktuácie“, ale z hľadiska aplikačných zručností vo svojej profesii.Výsledok činnosti zodpovedných kompetentných (?) je súčasná situácia pripomínajúca nestráviteľný „džganec“, ktorý v ústach donekonečna omáľame a nevieme sa odhodlať ku konečnému riešeniu – zbaviť sa ho raz a navždy (vypľuť a spláchnuť).Témou ostatných dní je príprava „národnej sústavy kvalifikácií“. Je irelevantné (samozrejme, ak vynecháme finančnú stránku), či sústavu preberieme od Čechov, či inej krajiny EÚ, alebo si ju spracujeme sami. Dôležité je, že sústava (národná, alebo nadnárodná) kvalifikácií (povolaní) tu mala byť dávno a na ňu mala nadviazať sieť študijných odborov (nie škôl). Možno by sme sa tak vyhli súčasnému chaosu.Časová strata, ku ktorej medzitým došlo sa dá dobehnúť len veľmi ťažko, ale podľa mňa dá. Ako?1.Bez váhania prikročiť k úprave výšky normatívov na základe skúseností nadobudnutých v priebehu uplatňovania normatívneho financovania (tak, ako to jeho zavedenie predpokladalo). Súčasne v maximálnej miere obmedziť rozhodovacie právomoci úradníkov zriaďovateľa pri tzv. prerozdeľovaní finančných prostriedkov. Podporu škôl, ktoré by z rôznych dôvodov neboli schopné v rámci zavedeného systému financovania existovať a súčasne je záujem, aby v systéme vzdelávania zostali, riešiť jednoznačnou legislatívou, ktorá nepripúšťa rôzny výklad. Obmedziť počty úradníkov na rôznych úrovniach riadenia, výsledkom čoho môže byť aj zníženie administratívnej záťaže.2.Kvalita učiteľa vo veľkej miere závisí od neho samého (samovzdelávanie). Profesijný rozvoj učiteľa sa však musí viazať na jeho aprobáciu. Vhodné by bolo zmeniť mentorský a autoritársky štýl komunikácie („náročných a prísnych“ riaditeľov a ostatných riadiacich zložiek) s pedagogickými zamestnancami na profesionálnu interpersonálnu komunikáciu. Odmeňovať adekvátne výkonu pedagogickej práce. Zaviesť diferencovanejšiu pohyblivú časť mzdy (je tu však riziko subjektívneho posudzovania zo strany riadiacich pracovníkov, ale to funguje aj teraz).3.Kvalitná výchova a vzdelávanie sa tam „dole“ už často uskutočňuje. Mám však skúsenosť, že zo strany „vyšších“ inštitúcií zostáva nepovšimnutá, pretože ich hlavný záujem je interes o financovanie. Namiesto nástrojov, ako dobré skúsenosti šíriť ďalej, považujú sa tieto skôr za raritu a „moloch“ kráča ďalej svojou bezproblémovou, „vyšliapanou“ cestičkou. To še neda (prekl. „to sa nedá“) sú často sprievodné slová snáh o „novú cestu“. Cestou môže byť preferovanie manažmentov škôl, ktorých koncepcie (premietnuté do školských vzdelávacích programov) sú založené na primeranom, potrebám regiónu zodpovedajúcom stupni autonómnosti.4.Kvalitné odborné vzdelávanie sa dá dosiahnuť len prostredníctvom kvalitných odborníkov (teda nie absolventov iba učiteľského vzdelávania, ako sa to uvádza v odseku (161)). Teda takých ktorí majú dostatok praktických skúseností z konkrétneho profesijného zamerania a majú možnosť si ich pravidelne doplňovať. Ako? Nuž sú krajiny, kde to takto funguje. Poučme sa! Určite si to však vyžaduje komunikáciu a spoluprácu s praxou (čiastočné úväzky?). Zriadenie a fungovanie odborných poradných orgánov riaditeľa (metodické združenia, predmetové komisie, umelecké rady, ...) by malo byť štandardnou a povinnou súčasťou kvalifikovaného riadenia a nie jeho trpeným príveskom bez akýchkoľvek kompetencií (resp. s kompetenciou produkovať formálne zápisnice a pod., ako to niekde býva). Argumentácia niektorých riaditeľov (vyplývajúca z legislatívy a umocňujúca ich ego), že rozhodnutia týchto inštitútov pre nich nie sú záväzné sú síce pravdivé, ale často vedú až k ich ignorovaniu, a niekedy k neodborným, amatérskym rozhodnutiam. Aktuálne a očakávané potreby praxe vie určiť len skutočný odborník (učiteľ profesista), za intenzívnej komunikácie so zamestnávateľmi rôznych typov (mikro, malí, strední, veľkí), prípadne so zamestnávateľskými zväzmi.5.Školstvo dostupné pre všetkých je garantované zákonom...?!6.Základy a návyky zdravého životného štýlu nadobúdajú deti v rodine. Čo tak legislatívne vymedziť zodpovednosť rodičov v tejto veci? Pokiaľ by sa deti naučili zodpovednosti už doma a rodičia by uplatňovali primeraný stupeň náročnosti, mnohí absolventi by to po nástupe do praxe "akoby našli".V kontexte to znie poriadne naivne však? Veď tím, ktorý na seba zobral bremeno spracovania „systémových krokov...“ tvoria vo veľkej miere autori predchádzajúcich nepodarených a hlavne nedotiahnutých (anti)koncepcií, resp. ich „úspešní“ vykonávatelia.Pesimista zdvihne hlavu z dlaní a prerečie: „tu nič nepomôže... posledný nech zhasne svetlo“Optimista uprie pohľad do diaľky s vidinou farbisto-krásnych zajtrajškov.Realista vie, že psi vyjú a karavána ide ďalej... školstvo bolo a bude...a budúci „výborní“ absolventi (tak, ako tí súčasní) majú možnosť rekvalifikovať sa (hoci aj za hranicami).Rád by som sa mýlil.