Zádrhely odborného vzdelávania

Pokiaľ je dôvodom zlého uplatnenia sa absolentov tohto nemenovaného študijného odboru nedostatočná požiadavka trhu (zistenie postavené na relevantnom prieskume, ktorý by mal zabezpečiť zriaďovateľ), je nutné vzdelávanie v odbore utlmiť, alebo priam zrušiť (v spolupráci so zriaďovateľom). Prečo sa teda v odbore vôbec vzdeláva (nevzdeláva adekvátne zameraniu)? Lebo zo strany detí a ich rodičov je o štúdium v ňom záujem a teda škole prinášajú normatívne finančné prostriedky. Prečo je o tento odbor záujem?Lebo patrí do kategórie tzv. ľahkých, teda má relatívne menej exaktných vyučovacích predmetov a väčší podiel kreatívnej práce (ktoré sa predovšetkým vo vzťahu k úžitkovo-výtvarným činnostiam interpretujú väčšinou nesprávne = absentuje zložka, ktorá sa volá „funkčný parameter“, čiže exaktná a teda „ťažká“).Podobnú, ale ešte markantnejšiu skúsenosť mala pred časom aj kolegyňa.Iný kolega ma zas presviedčal, že je dobré, ak študenti, ktorí sa v praxi budú venovať určitému stupňu projektovania (navrhovanie, tvorba) absolvujú odbornú prax postavenú na primárnych výrobných činnostiach. Nie som proti tomu, aby deti, študenti, mladí ľudia privoňali manuálnej práci. Ale praktické činnosti (predmet prax a súvisiace) pripravujú pre určité pozície, do ktorých sa absolvent v praxi zaradí. Tieto by mali byť uvedené v štátnych, alebo aspoň v školských vzdelávacích programoch. Bohužiaľ, realitou sú všeobecné formulácie (obsahové a výkonové štandardy) často charakteru fráz, z ktorých ani dieťa, ani jeho rodič, ba ani pedagóg nevyčíta to najpodstatnejšie: čo bude absolvent v praxi „robiť“.Súčasná „atomizácia“ (veľmi úzka špecializácia) študijných odborov by takúto konkretizáciu umožňovala, avšak realita si istý stupeň flexibility pri prechode zo školy do praxe predsa len žiada.Návrh opatrení predpokladá úzku spoluprácu s praxou. To je samozrejme nevyhnutné. K prekvapeniu dochádza, keď sa zídu zamestnávatelia a zástupcovia vzdelávania a zistia, že sa vlastne nevedia dohodnúť na konkrétnych požiadavkách zo strany zamestnávateľov a možnostiach zo strany škôl (i keď školy sa naučili prikývnuť na čokoľvek a napokon je to aj tak stále tá istá muzika).Predstavy zamestnávateľov, resp. ich zástupcov sa rôznia a školy bez dostatku odborne (!) fundovaných pedagógov nevedia reagovať.Veľký výrobca vie pomerne presne určiť požadované kompetencie absolventa na konkrétne pozície a ich aj kvantifikovať. Iné je to u mikro, malých a stredných zamestnávateľov (viac, ako 80% trhu).Tu je tá nesmierne citlivá parketa, kedy je potrebné hľadať a určiť tú správnu mieru chceného a možného. Tu je aj priestor, do ktorého musia vstúpiť iní zástupcovia vzdelávania, ako úradníci na rôznych stupňoch riadenia. Dvaja – traja odborníci v pracovnej skupine je veľmi málo. Ak sú to odborníci z praxe, zrejme budú málo rozumieť možnostiam školy, ktoré sú okrem obsahu a vzdelávacích postupov často ovplyvnené aj mentálnou úrovňou žiakov (vyplývajúcou napr. z veku) a inými skutočnosťami a učiteľ je zvyčajne natoľko odtrhnutý od praxe (tej veľmi konkrétnej), že vlastne ani nevie, čo môže ponúknuť. Pokiaľ ľudia pripravujúci reformu nevykonávajú súčasne odbornú aj pedagogickú prax, pravdepodobne nebudú schopní definovať to, čo je nevyhnutné – čo má hlavný cieľ reformy školstva „výborný absolvent“ v praxi „robiť“, pre akú škálu, pre aké spektrum činností je školou pripravovaný, akým stupňom aplikačných zručností a odborných kompetencií z toho vyplývajúcich má disponovať a čo z toho mu škola môže aj poskytnúť. To si samozrejme vyžiada zásadné zmeny v celom školskom systéme, predovšetkým v chápaní tej zaklínacej formulky „vzdelávať pre prax“. Takej jasnej a súčasne zahmlenej stereotypmi, nevedomosťou, amaterizmom a niekedy aj úmyselným nechcením niektorých kompetentných (síce trochu zaprdené, ale teplé miestečka, stojaté vody, načo sa zbytočne exponovať. Veď nejako bolo, nejako bude).V článku (206) správy sa doslova píše: „Aj keď odborné vzdelávanie a príprava tvoria len jeden zo segmentov školstva, ...“. Z takejto formulácie akosi cítiť istú podradnosť problému, i keď je v súčasnosti potrebné sa ním zaoberať. Pozor,štatistiky uvedené na inom mieste (správy) však hovoria, že v tomto, hoci „len jednom zo segmentov školstva“ sa vzdeláva viac, ako 65% (157956 žiakov SOŠ z 241287 všetkých stredoškolákov; Správa str. 12, tabuľka 3; údaj k 15.9.2012) všetkých stredoškolákov na Slovensku!!!Bohužiaľ, zo štatistík nie je možné jednoznačne určiť podiel SOŠ technického zamerania a ich členenie.Je to teda segment mimoriadne závažný a jeho váhe a váhe jestvujúcich problémov pridáva aj mnohoročný diletantský prístup zodpovedných postavený na akejsi „teórii“ o akomsi „svetovom trende“ k všeobecnému vzdelávaniu. Dôsledky tejto teórie (mimochodom, tento trend bol predstavený lektorom na jednom z akreditovaných vzdelávaní učiteľov na jednej strednej odbornej škole pred necelými dvoma rokmi) sa dostavili mimoriadne rýchlo. Ani sme sa nenazdali a sme v nich až po uši (myslím v tých dôsledkoch a možno aj ...).Správa teda konštatuje fakty a možno definuje správne ciele (i keď tá formulácia „výborný absolvent“ … Ale to je parketa kolegov „slovenčinárov“).Bohužiaľ v správe a návrhu riešení, nenachádzam (aspoň ja) konkrétne kroky, ktorými sa tieto ciele majú naplniť.Najväčšie nebezpečenstvo však vidím v personálnom zabezpečení reformných krokov.Od hora, až nadol s do očí bijúcou snahou reformou upevniť isté „isté“ pozície (zrušenie samosprávnych orgánov, priame menovanie riaditeľov a pod.).Akosi som sa nikde nedočítal, ako si úradníci zriaďovateľa predstavujú posilnenie, resp. zabezpečenie odbornej kvality vzdelávania v konkrétnych školách, v konkrétnych študijných odboroch predstavujúcich profesionálnu orientáciu absolventov.Žeby práve prostredníctvom priameho menovania riaditeľov? Ale ktorého riaditeľa budú považovať „neodborníci“ za odborníka?Ale možno odborník ani nie je potrebný...Lepší je servilný.