Znalcom na smiech.

Rád by som uviedol veci aspoň čiastočne na pravú mieru:- patrím do kategórie „učiteľská chamraď“ už takmer 30 rokov- nie som rozvedený (ženatý viac, ako 30 rokov)- denne pracujem min. do 20.00 hod.- keď zistím, že študenti z nejakého dôvodu nemajú na pomôcky a ani škola ich nevie zabezpečiť, siahnem do vlastnej peňaženky...- moji študenti dosiahli viaceré významné úspechy a ocenenia v študovanej oblasti (v profesii), ktoré mali celoštátny, ba i medzinárodný charakter- okrem pedagogickej praxe vykonávam aj prácu, ktorá vyplýva z mojej vlastnej profesie (súvisí s vyučovacími predmetmi a študijnými odbormi, ktoré vediem)- vo svojej profesionálnej praxi som dosiahol viacero národných i medzinárodných úspechov- v mimopracovnom čase som (v spoluautorstve) navrhol vzdelávací model, ktorý sa uplatňuje už viacero rokov- ...Prestanem unavovať čitateľov svojou nepodstatnosťou a pokúsim sa vysvetliť niektoré súvislosti:- všetko, čo som napísal vyššie v podobe akýchsi referencií, by mohli napísať mnohí iní učitelia- necítim sa znalcom. Určite je veľa väčších odborníkov. Aj na školstvo, aj na byrokraciu...- napriek tomu som presvedčený, že mám právo sa vyjadriť ku konkrétnym veciam, ktorým trochu rozumiem- v žiadnom prípade nechcem nikoho „kočírovať“. Na to sú iní.Moja otázka však znie: je vôbec potrebné niekoho kočírovať? Možno usmerniť, vysvetliť, odborne komunikovať, zniesť aj iný názor...Sme rôzni, aj my učitelia, aj ľudia, ktorí zastávajú iné posty. Sme/sú kvalitní, aj ti iní.Rozdiel je však v tom, že jedni majú kompetencie a tí druhí nie.Možno si niektorí myslia, že podstatou riadenia je „kočírovanie“... Ja si to nemyslím...Nerád by som bol na smiech znalcom.Verím, že znalci to budú posudzovať ako znalci.