Reakciu z pohľadu toho, aká je pravdepodobnosť toho, že dané trestné konanie bude mať pre pána Haščáka nepriaznivý výsledok. Tézou tohto článku teda je, že tieto apely pána Haščáka nie sú motivované jeho obavou o to, že by rokovanie Národnej rady mohlo vývoj danej trestnej veci ovplyvniť v jeho neprospech. Tu ide o česť.
Tak napríklad, pán Haščák sa ohradil, že ho (dokonca 6-krát za tri roky) vypočúva polícia, a teda že je treba asi urobiť záver, že polícia vec riadne vyšetruje.
Čo ale neuviedol je, že je to polícia, ktorá je akosi čírou náhodou vedená tým, kto viedol policajné oddelenie, kde akosi (niekto tvrdí, že (ne)legálne) skartovali v danej veci kľúčový dôkaz. A že teda súčasná polícia, takto vedená, obvykle vyšetruje len na povel zhora, a teda nevyšetrí (prípadne okrem aktivít oponentov oligarchov) nič, čo je zložitejšie ako krádež tatranky v samoobsluhe. A že, aj keby náhodou niečo vyšetriť chcela, tak by ju rýchlo k rozumu priviedla pevne zomknutá partia generálneho spolužiaka a jeho špeciálneho prokurátora, ktorý v danej veci jasne dáva najavo, ako sa veci majú.
Pán Haščák ďalej neuviedol ani to, že ak by ale predsa len obžaloba (bezprecedentne) hrozila, že prakticky nikto relevantný nikdy nebol a, iste nie práve v tomto prípade, nebude uznaný vinným, pretože Špecializovaný trestný súd, ktorého predseda bol „vybraný“ (z celkového počtu uchádzačov 1, teda nie je nám nezasväteným jasné, kto ho vyberal,) ešte nikdy žiadneho riadneho oligarchu neodsúdil.
Čo pán Haščák tiež neuviedol je to, ako veľmi sa jemu a jeho skupine darí na slovenských súdoch. Napríklad, že knihu o Gorile sudca okresného súdu zakázal skôr ako bola vydaná (tento sudca, ktorého jeden perfektne právne „zorientovaný“ člen strany oligarchov dokonca navrhol za disciplinárneho sudcu, akosi pozabudol, že Ústava zakazuje cenzúru a garantuje slobodu prejavu), čo však nebránilo tomu, aby ho následne „spoľahlivý“ predseda Krajského súdu navrhol na povýšenie na Krajský súd v Bratislave, kde sa riešia tie najmastnejšie (spoľahlivosť vyžadujúce) prípady, a aby taký návrh pekne schválila Súdna rada vedená Harabinom (ktorý je teraz už „len“ šéfom trestného kolégia Najvyššieho súdu, ktorého senát by rozhodoval napr. aj o prípadnom odvolaní vo veci Gorila, keby sa tam náhodou dostala).
Z vyhlásení pána Haščáka je teda možné urobiť záver, že jeho predstava je taká, že nikto relevantný, ani poslanec Národnej rady, nesmie hovoriť o tom, že vyšetrovanie jeho kauzy je výsmech a že prebieha len na vytretie zraku naivkám, ktoré si myslia, že u nás fungujú orgány „činné“ v trestnom konaní.
Je jasné, že pán Haščák, viac-menej všetko, čo sa dá kúpiť (alebo inak obstarať), už má. Chýba už len čisté meno, úcta, rešpekt, keď nie ozajstný, tak aspoň vynútený. Kým však pán Haščák a jeho kolegovia ovládnu celkom všetky politické strany, všetky televízie, všetky noviny a všetkých poslancov Národnej rady, platí nasledujúce:
Poslanci svoj mandát vykonávajú podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi (ani pána Haščáka).
Každý má právo vyjadrovať svoje názory (poslanci tiež).
A hlavne: Každý má právo hovoriť, písať do novín (aj ním vlastnených) a vôbec robiť všetko, čo nie je trestné, preto, aby trestné stíhanie proti nemu bolo neúspešné. Aj pán Haščák.
