Keď Harabinov senát vydal nedávno rozhodnutie, ktorým pod právne aj logicky vykonštruovanou zámienkou oslobodil kriminálnika, minister spravodlivosti sa chvíľu tváril, že sa stalo niečo, čo by mal nejako riešiť. Dokonca sa hovorilo o návrhu na disciplinárne stíhanie, ale potom to zahral akože elegantne do autu tým, že povedal, že by si to s Harabinom mali vybaviť samotní sudcovia (pán minister pritom ale nepovedal, ako je to v súlade so skutočnosťou, že jeho ministerstvo je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a že ak všetka moc má pochádzať z ľudu, tak my, voliči, máme možnosť dosiahnuť nápravu neprijateľného stavu v súdnictve demonštrovaného Harabinovými excesmi len prostredníctvom volených orgánov a teda, sprostredkovane, vlády a jej ministerstiev).
Keď krátko po uvedenom incidente Harabinov senát urobil niečo ešte horšie tým, že protiprávne a nelogicky spochybnil všetky stíhania zločincov medzi policajtmi, minister spravodlivosti už bol ticho – ako sa hovorí, noty (teda skôr pomlčky) už mal rozdané, a tak podľa nich aj „hral“.
Len málokto v dejinách Slovenska privolal na seba toľko negatívnych komentárov, emócií a dokonca protestov ako Harabin. Pokiaľ ale viem, len málokto sa zaoberal tým, prečo Harabin je tam, kde je, a prečo je jeho postavenie také neotrasiteľné. Týmto článkom predkladám tézu, že je to kvôli nedostatočnosti alebo nečestnosti intelektu všetkých doterajších politikov a ich toho, čo by sa eufemisticky dalo označiť ako nedostatok lojality voči Slovensku (povedané inak: hrabem len pre seba a na všetko ostatné kašlem). Som si vedomý toho, že takéto označenia bežný tzv. „pravicový volič“ spája len s mečiarovsko-ficovskými režimami. No sú aj takí, ktorí si uvedomujú, že tzv. pravica si vlastne tiež vždy želala nefunkčné súdnictvo, rovnako ako Mečiar a Fico, o čom svedčia nasledujúce (a iste nie jediné) príklady.
Rok 2001. Napriek tomu, že muselo byť každému jasné, že na vysokých postoch na súdoch prevažujú sudcovia, ktorí sú morálnou spodinou, pravicou ovládaná Národná rada zmenila Ústavu tak, že rozhodujúca časť kontroly nad súdnictvom bola odovzdaná sudcom. Tým sudcom, ktorí boli členovia kriminálnej organizácie - Komunistickej strany. „Pravicoví“ poslanci sa akosi vôbec netrápili tým, čo z toho vznikne. Neriešili ani to, že napr. v Čechách, kde navyše už fungoval vynikajúci ústavný súd, sa nikto ničím takýmto nezaoberal (ani dodnes, v podstate, nezaoberá, pretože vedia, že najprv sa musí súdnictvo očistiť od komunistických kádrov a až potom si môže samé vládnuť). Logický záver je jediný možný – pravicoví politici si želali, aby to, čo odhalila Gorila (a určite tisíc iných podobných vecí, o ktorých nevieme), zostalo v rukách vysokopostavených sudcov (harabinistov), ktorí majú príslušnú mentálnu a morálnu výbavu. Takú, ktorá doteraz garantuje beztrestnosť nielen im samotným, ale hlavne politikom (aj tzv. pravicovým).
Rok 2004 a 2006. Napriek tomu, že Ústavný súd je kľúčovým orgánom pre ozdravenie nielen súdnictva, ale aj spoločnosti ako celku, pravicoví poslanci Národnej rady najprv v r. 2004 za kandidátku na miesto ústavného sudcu zvolili (len) Ivettu Macejkovú (r. Marušákovú), lebo miesto toho, aby hľadali ozajstné osobnosti, potrebovali na Ústavný súd „svojich“ ľudí, a potom, keď sa nevedeli dohodnúť na tom, kto bude na Ústavnom súde chrániť záujmy nie Slovenska, ale ich vlastné, v r. 2006, položili vládu 3 mesiace pred tým, ako sa v Národnej rade hlasovalo o obsadení ďalších siedmych(!) miest ústavných sudcov (čo už bolo v réžii Fico-Mečiarovskej koalície). Pritom by malo byť každému jasné, že k odpáleniu vlády došlo len pod zámienkou (výhrada vo svedomí), ktorá vo svetle pre Slovensko rozhodujúcej udalosti (určenie povahy spoločnosti ako rešpektujúcej Ústavu) je nielen bezvýznamná, ale hlavne podozrivá pokiaľ ide o skutočný dôvod (opäť: Gorila a i.).
Rok 2004 - zvolenie D. Trnku za generálneho prokurátora. Nič iné ako zámer pravicových politikov zabezpečiť si beztrestnosť (Gorila a i.) viedol k zvoleniu za generálneho prokurátora niekoho, kto nepreukázal žiadne morálne kvality, ale zato preukázal potrebnú mieru amorálnosti, ako sa to očakáva od komunistických a vojenských kádrov. A to sa jedná o funkciu, ktorá je kľúčová pre odkriminalizovanie štátu a ktorej držiteľ je prakticky neodvolateľný.
Rok 2012. Spojenie hlasovania o Eurovale s vyslovením dôvery vláde pod (slabomyseľno-mafiánskou zámienkou nevyhnutnosti slovenskej pomoci Grécku). O tomto akte už bolo napísané veľa obvinení, ale nikto sa nezaoberal tým, že jeho dôsledkom je nielen upevnenie prokuratúry ako ochrancu kriminálnikov na vysokých miestach, ale aj pokračujúci tlak na obsadenie Ústavného súdu indivíduami, ktoré napr. podávajú zastrašovacie alebo „diskriminačné“ (rozumej: výpalnícke) žaloby a ktoré svojou osobnosťou garantujú pokračovanie zločineckého štátu.
Je ťažké sa zmieriť s tým, že prežívame naše životy na území, kde neexistujú žiadne ideály. Kde je úspešný ten, kto vie najlepšie klamať, pretvarovať sa a konšpirovať tak, aby mohol kradnúť.
Ak s tým chceme niečo urobiť, ak chceme zmeniť našu spoločnosť, musíme dať našu dôveru nie uhladeným klamárom, ale tým, ktorí už preukázali, že pravda a slušnosť sú pre nich dôležitejšie hodnoty ako peniaze a moc. Preto navrhujem, aby každý, kto plánuje, že dá hlas človeku alebo strane, ktorá prispela k súčasnému stavu našej spoločnosti, si dobre rozmyslel, čo robí.
