Ak to tak naozaj bolo, musíme sa pýtať: Načo asi? Čo si potrebovali dohodnúť, sľúbiť alebo potvrdiť? A čo to indikuje ohľadom postavenia Harabina? Či uvedené pravda je alebo nie, každému riadne rozmýšľajúcemu človeku musí byť jasné, že Harabin má postavenie, ktoré sa vymyká bežnému ponímaniu politickej konštanty, ktorou tento nesporne (a v tom najhoršom slova zmysle) je. Všetci doterajší politici sa reálnej konfrontácii s ním vyhýbajú, i keď s ním niektorí „akože“ bojujú. Čím to je?
Nikto z megakorupčníkov v politike si s ním nechce nič začínať, nepochybne aj preto, lebo vedia, že by sa im mohol niekedy v budúcnosti hodiť. Práve naopak, Harabina tolerujú, lebo je garanciou, že nepôjdu do basy, keď sa to raz všetko prevalí. Nezabúdajme pri tom, že Harabin nevládne justícii sám. Je za ním lojálna skupina jeho sociopatických (a prípadne psychopatických) nominantov a protežantov na vysokých pozíciách, ktorí na súdoch vedia zabezpečiť akékoľvek rozhodnutie, a to v prostredí prakticky úplnej a garantovanej beztrestnosti.
Preto, keď sa minister Borec akože rozhorčuje nad rozhodnutím Harabinovho senátu, ktorým tento oslobodil zločinca z vykonštruovaných dôvodov (vraj bol jeho rozsudok nezákonný, pretože sudca, ktorý ho vyniesol, mal byť zbavený funkcie preto, že bol odsúdený za úmyselný trestný čin v Čechách), mal by nám povedať, čo robil doteraz pre to, aby súdnictvo očistil od ľudí, ktorí rozmýšľajú a konajú ako Harabin. Odpoveď je jednoduchá: Nič, ale predstieral, že veľa. To je klasický postoj nášho politika (alebo jeho figúrky) voči Harabinovi.
Práve pre také predstieranie by niekto mohol namietať, že boli prijaté rôzne opatrenia na zlepšenie stavu justície, a to tiež aj za pôsobenia súčasného ministra spravodlivosti. Ale o čom sú napríklad nasledujúce:
Zmena zákona o súdoch, ktorou sa v podstate znemožnilo odvolávanie predsedov súdov ministrom. Inými slovami, pokračovanie v uzatváraní sa súdnictva do seba tak, aby prípadne novozvolená garnitúra nemala možnosť odvolať žiadneho predsedu súdu bez súhlasu Harabinovho Najvyššieho súdu (tí, ktorí by radi protestovali, že toto už nie je Harabinov Najvyšší súd, nech si pozrú ako sudcovia Najvyššieho súdu hlasovali pri voľbe člena súdnej rady medzi Harabinom a jedným úplne slušnými iným kandidátom). A to, samozrejme, bude platiť aj keby sa jednalo o odvolanie pre zjavne protizákonné rozhodovanie takého predsedu súdu, ako to bolo, napríklad, v prípade, kedy predseda Krajského súdu v Bratislave Sádovský (navyše aj člen Súdnej rady, ako inak!) zmenou senátu umožnil pre Harabina priaznivý rozsudok v jeho žalobe o € 150 000 proti Generálnej prokuratúre, čo bolo následne Ústavným súdom uznané za protiústavné, pričom ale si pán Sádovský predseduje veselo ďalej;
Zmena zákona o prokurátoroch tak, aby rozhodovanie o tom, kto na prokuratúre je a kto nie, čo si tam robí a čo nerobí, rozhodoval len jeden muž – Generálny spolužiak. To je ten, ktorý síce pracuje na tom, aby zlepšil imidž svojho úradu (čo s ohľadom na jeho predchodcu predstavuje prekonanie latky, ktorá sa nedá podliezť), ale výsledok je stále rovnaký: prokurátori sú v podstate len figúrky, ktoré udržujú súčasný režim v chode, pracujú alebo nepracujú na politickú a inú objednávku, na Generálnej prokuratúre šéfujú stále tie isté komunistické kádre a fungujú tam zo strany krimin. organizácii nasadené osoby, ktoré sú tam zjavne na to, aby dávali pozor, aby nedochádzalo k nejakej nežiaducej aktivite a ich prípadný výskyt hlásili na príslušné miesta.
Ak aj pripustíme, že opatrenia ministra Boreca môžu byť pre stav justície prospešné, bude to len s tým, že ako väčšina opatrení jeho predchodcov, tieto majú jednu vlastnosť: Zabezpečujú to, že reálne zlepšenie stavu súdnictva môžeme očakávať tak asi za 20 rokov, teda až v čase, kedy Harabin, Fico, Mečiar, Dzurinda a ich oligarchovia budú nepostihnuteľní a životy státisícov bežných Slovákov zničené.
No a na záver v krátkosti o tom, čo si myslím o vykonštruovanom spore medzi Harabinom a Borecom, uvedenom vyššie. Harabin je, ako skoro vždy, mimo - vymýšľa si. Nemajú ale pravdu ani tí, ktorí tvrdia, že dotyčného sudcu nemohli odvolať (to je ďalšia vykonštruovaná výhovorka v súlade s mentalitou, o ktorej píšem vyššie). Súhlasím teda so stanoviskom prezidenta Kisku, že dotyčný sudca mal byť odvolaný hneď po tom, čo bol právoplatne odsúdený, i keď v Čechách. Na druhej strane, dokiaľ sudca nie je odvolaný, je sudcom, má právo a povinnosť súdiť a platnosť jeho rozhodnutí okolnosťou jeho odvolateľnosti nemôže byť dotknutá.
