Keď som raz za môjho klienta rokoval s jedným takpovediac „druhotriednym“ oligarchom, tento, v snahe uvoľniť debatu, obrátil reč na politické prepojenia. Debatu o Richardovi Sulíkovi uzavrel rázne: Do Sulíka by som neinvestoval, lebo sa naňho nedá spoľahnúť (na čo sa mu dostalo odpovede, že mu za to patrí vďaka).
O tom, že takto funguje naša politika, teda tak, že oligarchovia („systém“) vlastnia politikov („žetóny“) je Krajniakova kniha.
Často si kladieme otázky, prečo veci fungujú ako fungujú (alebo nefungujú vôbec) napriek tomu, že na to nie je žiaden zjavný dôvod. Krajniakove odpovede na mnohé z týchto otázok v Bande zlodejov by sa dali zhrnúť tak, že politici sú len žetóny a sú tu len z vôle a pre potreby istých indivíduí (o ktorých si z opisu ich „profesionálnej“ dráhy musím urobiť záver, že sú to obyčajní zločinci, i keď si radi potrpia na dekórum a sami seba nepochybne presvedčili o tom, že sú mimoriadne chytrí a noblesní).
Kniha podáva históriu hlavných hráčov systému, rolu skorumpovaných sudcov („Štát totiž s Pentou nevyhral ani jeden súdny spor“) a objasňuje prepojenia bývalých a dnešných politikov a ich strán na jednotlivých oligarchov. Pritom si dáva záležať na potvrdení toho, čo by malo byť každému jasné: tých, ktorých sa „systém“ snaží skompromitovať (Matovič, Lipšic a Sulík), nie sú ním ovládaní, a preto môžu byť preň nebezpeční.
Kniha je rýchlou príručkou pre rozoznanie toho, kto je v politike koho „žetón“. Podáva aj Krajniakovo vlastné sympatické „riešenie“, i keď toto by pre niekoho mohlo znieť príliš optimisticky. Kniha nie je celkom bez tendenčnosti, čo sa ale dlhoročnému spolupracovníkovi Daniela Lipšica, čím sa autor netají, dá ľahko odpustiť.
Stojí za prečítanie a držanie poruke vždy, keď nejaký politik povie, že to s nami myslí dobre.
