A predstierať ju nielen dovnútra, teda svojim voličom (ohlupovanie) ale aj navonok, pre spotrebu v EÚ (o tom, ako sa to robí, možno niekedy nabudúce). Pritom sa musí zabezpečiť, že politické podchytenie je nielen všestranné pre prípad, že k dôjde nejakej medializácii, ale aj preventívne tak, aby sa minimalizovali „diery“ v krytí všadeprítomného korupčného systému.
Predtým som písal o tom, ako má vládna kasta zabezpečené, že si tu môže robiť v podstate čo chce, pretože to má podchytené na súdoch, prokuratúre a polícii. Ovládnutie uvedených zložiek štátu je prakticky absolútne, pretože o každom celospoločensky dôležitom kroku v konečnom dôsledku rozhodujú
v prípade polície, minister vnútra (a akože prezident polície, ktorý však vždy doteraz bol len panáčik ministra),
v prípade prokuratúry, generálny prokurátor (teda buďto generálny spolužiak alebo ešte poslušnejší vojensko-prokurátorský špeciálny podkobercový zametač a pyšný majiteľ PhD. zo zdravotníckej školy, krytý korupčníkmi, ktorých on sám kryje, až tak, že napr. si môže dovoliť neprísť na parlamentný výbor a
v prípade súdov, Harabinom osobne vybraní sudcovia Najvyššieho súdu (pozrite, kde vo voľbách za člena Súdnej rady tento vzor súdnosti a spravodlivosti vyhral) a, ak to nestačí, na Harabina prepojený podpredseda Ústavného súdu (ktorého Harabin povolal za šéfa odboru na svoje ministerstvo a ktorého manželka zastupuje Harabina v donebavolajúcich zastrašovacích žalobách), pričom, ako je málo známe, vedenie Ústavného súdu môže svojvoľne rozhodovať o tom, ktorému sudcovi bude pridelený ktorý spis, čo vzhľadom na silu miestnej mečiarovsko-ficovskej bunky v podstate znamená rozhodnutie vo veci samej.
Avšak horeuvedené spôsoby krytia korupcie sú takpovediac následné (alebo ako my právnici niekedy hovoríme: ex-post), teda korupčné prípady riešia (rozumej: neriešia, ale zametajú pod koberec) až keď sa vyskytnú v médiách, či ich nejaký odvážlivec oznámi na polícii alebo prokuratúre. Aby sa ale takéto prípady nevyskytli pred políciou, prokuratúrou a súdmi vôbec (rozumej: aby sa, samozrejme, kradlo, korumpovalo, podvádzali sa subdodávatelia na zákazkách NDS a inak sa vysávali verejné rozpočty, ale tak, aby sa o tom verejnosť nedozvedela), je treba mať príslušných ľudí aj na úradoch, ktorých poslaním je síce chrániť Slovensko, ale ktoré pracujú v skutočnosti na akomsi preventívnom krytí, teda snažia sa eliminovať hrozbu odhalenia korupcie vládnej kasty ešte skôr, ako táto má šancu byť odhalená.
Mečiar zaviedol, že sa tieto orgány začali používať proti záujmom ľudu, teda že v skutočnosti pracujú primárne proti ľudu tejto krajiny a pokiaľ pracujú v ich prospech, je to len akási nutná kamuflážna nutnosť, ktorú musia robiť na to, aby mohli robiť to „hlavné“ na čo tam boli dosadení. A keď to takto bolo Mečiarom zavedené, Dzurinda (za súhlasu jeho súpútnikov) zase zaviedol to, že to takto bude aj pokračovať navždy. Základným princípom pri menovaní šéfov týchto úradov preto je, že to vždy musí byť niekto, na koho daný šéf vládnej kasty (Mečiar, Dzurinda, Fico) niečo má. Niečo také čo mu dáva istotu, že v prípade potreby ho môže kompromitovať, keby poslušnosť zlyhávala.
SIS. Siska je kľúčovou organizáciou udržiavania súčasného stavu našej spoločnosti ako štátom organizovanej korupčnej mašinérie. Ako mi raz povedal jeden bývalý politik: „Riaditeľ Sisky je boh“, pretože môže všetko. Zákon síce SIS ukladá povinnosť ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu (a má pritom povinnosť o všetkom informovať dotknutých ústavných činiteľov), lenže, ako vieme, pre napr. Fica je štát on a jeho oligarchické zoskupenie, a tak Siska postupuje podľa toho – chráni Fica a jeho skupinu a nás všetkých len ak to nie je v rozpore s jej „hlavným“ poslaním. Vezmime zo stoviek takýchto káuz napríklad taký Váhostav. Je jasné, že Siska vedela, že po nevysvetliteľnom navrátení vlády Ficovi, nebude Široký považovať za potrebné dodržať zmluvu, ktorú za takejto novej situácie považoval za zbytočne podvyživenú, ako aj s ňou súvisiace subkontrakty, ktorých dodržiavanie by znamenalo, že príslušné štandardné úplatky smeráckym exponentom nebudú mať byť z čoho uhradené. A čo Siska urobila a určite ešte aj robí? Nič, čo by bolo v prospech nás všetkých a všetko, čo je v prospech Širokého, Fica a spol.
NBÚ. Už ste sa niekedy zamýšľali nad tým, ako je možné, že ľudia, ktorí by nikdy nemali byť na postoch, na ktorých sú, tam veselo fungujú napriek tomu, že by mali byť bezúhonní, teda musia mať bezpečnostnú previerku, ktorú by za normálnych okolností nikdy nemohli dostať? Kto nevie, ako to chodí, si ani neuvedomuje, o čom Nbú je a prečo sa o obsadenie vedenia tohto úradu zvádzajú politické boje. Šéf Nbú má možnosť na miesta, ktoré sú pre vládnu kastu dôležité, dosadiť bezcharakterných, sprofanovaných a vydierateľných ľudí tak, že im vydá rozhodnutie o bezpečnostnej previerke, ktoré je v podstate sfalšované. Taktiež môže nepohodlným kandidátom znemožniť alebo aspoň riadne skomplikovať obsadenie postu, kde by títo mohli vládnucej kaste komplikovať jej klepto-aktivity. Je treba povedať viac?
NKÚ. O súčasnom reálnom výtlaku tohto úradu si všetci mali možnosť urobiť názor pri tlačovej besede s jeho predstaviteľmi, keď vedúci odboru nevedel uviesť ani jediný prípad, kedy NKÚ odhalil nejaké rozkrádanie. Skrátka, je to výsmech a každý vie prečo – kam by sa Fico a jeho vysávači verejných rozpočtov dostali, keby NKÚ oznamoval ako hospodári napr. Počiatkove ministerstvá alebo Daňové riaditeľstvo? Keby sa náhodou stalo, že by sa na NKÚ dostal riadny človek a nie mečiarovský držiteľ úradu, mohlo by to vyzerať celkom inak. Dôkazom toho je aj to, že koalícia Smeru SDKÚ asi zvolí za šéfa NKÚ niekoho, kto sa už „osvedčil“ ako šéf SIS – viď vyššie.
Aj všetky ostatné úrady, ktorých úlohou podľa zákona je brániť rozkrádaniu (ÚVO, Protimonopolný úrad atď.) dlhodobo fungujú tak, aby výsledkom bola ochrana záujmov vládnucej kasty, ale aby pritom pre robili dojem, že to berú vážne. Dokedy?
