Keď za popretia najzákladnejšieho pravidla vzájomnej kontroly orgánov štátu došlo k tomu, že Š. Harabin bol vymenovaný za predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady, zákonodarná moc, výkonná moc a súdna moc sa nielenže vzájomne nekontrolovali, ale naopak, vzájomne spolupracovali spôsobom v podstate nie iným ako medzi sebou spolupracujú jednotlivé zložky kriminálnej organizácie. Preto úpravy slovenskej ústavy musia smerovať k tomu, aby sa takéto excesy neopakovali a aby sa dôsledky takých excesov čo najviac eliminovali. Inak všetky zmeny ústavy, ak nejaké vôbec budú, znamenajú len utvrdenie súčasného stavu.
Ako vieme, slovenská ústava, reflektujúc dobu svojho vzniku a jej autorov, nesie všetky známky toho, že bola napísaná tak, aby sa dala ľahko porušovať. A uvedený prípad takého porušovania je len jednen z mnohých. Ak teda chceme naozaj žiť v demokracii, a teda sa neuspokojiť s tým, čím nám (peniazmi alebo svojim egom) skorumpovaní politici vymývajú mozgy skrze k dokonalosti zvládnutých klamacích techník, musíme politikom nedôverovať a usilovať sa dostať do riadenia nášho štátu, a teda aj nášho života, také osoby, ktoré (slovami generála MacArthura) budú nielen napomáhať tomu, že sa demokracia bude posilňovať, ale aj zabezpečia, že sa demokracia naozaj posilní. Dokiaľ sa aspoň v jednom centre štátnej moci toto nepodarí, bude jedno, čo je napísané v našej ústave, pretože tí, ktorí jej dodržiavanie majú kontrolovať, sú v prevažnej časti jej vždy pripravenými porušovateľmi.
Áno, zmeňme ústavu, ale len tak, ako je to nutné na reálne rozbitie monolitu parlamento-vlády, harabino súdov a neschopnej a (napriek uisťovaniu najvyššieho) politicky ovládanej polície a prokuratúry. A zvoľme si prezidenta, ktorý dáva najväčšie záruky, že ide do boja za lepší život nás všetkých, nie len tých vyvolených.
