Tiež preto, že táto reakcia s hodnotením programu SaS nesúhlasí, treba najprv oceniť ZOJ za aktivitu v snahe zlepšiť obraz, ktorý o justícii majú tí, ktorým justícia má za povinnosť slúžiť. Táto práca, ktorú aktívni členovia ZOJ vykonávajú často v prostredí nepriazne, je významným príspevkom k tomu, aby naša spoločnosť fungovala lepšie.
Združeniu patrí vďaka aj za to, že sa zaoberalo programami politických strán, a tým dalo najavo, že záleží na tom, aké politické strany deklarujú zámery v oblasti súdov. Ak sa však ZOJ v predvolebnom období pustilo do komentovania programov politických strán, stalo sa účastníkom politickej debaty, a teda musí akceptovať, že na jeho hodnotenia budú reakcie, ktoré nemusia vždy byť lichotivé. Napriek uvedenému ponímam túto moju reakciu ako polemiku a dúfam, že v tom duchu bude aj prijatá. Je pritom vhodné si pripomenúť, že je pre našu justíciu príznačné, že aktívni členovia ZOJ sa tým, že dávajú najavo, že im záleží na zlepšení stavu justície, vystavujú riziku kritiky, zakiaľ čo tí, ktorí povesť justície najviac kazia, v tichosti dúfajú, že sa nič v justícii nezmení.
Ku kritickým pripomienkam ZOJ k programu SaS v oblasti justície uvádzam:
K centrálnemu a najvyhranenejšiemu tvrdeniu hodnotenia, že program je voči sudcom nastavený represívne, a to až tak, že sa u nich prezumuje vina, treba povedať toto:
Je pochopiteľné, že najmä v našom prostredí majú na dôvody a riešenia problémov v justícii rôzne názory na jednej strane sudcovia a na strane druhej politici, ktorí usilujú o zlepšenie stavu (ne)vymožiteľnosti práva, najmä ak majú skúsenosti ako príjemcovia „služby“ súdov, čo sudcovia, zjavne, nie sú[i]. Ako zásadný rozdiel v náhľade na riešenia problémov súdnictva sa javí najmä čas, v ktorom je únosné dosiahnuť stav, kedy spoločnosť fungovanie súdov bude považovať za vyhovujúce. SaS, ako politická sila uchádzajúca sa o priazeň tých, ktorí sú odkázaní na riadne rozhodovanie súdov (podnikatelia, tvorcovia hodnôt a všetci tí, ktorým záleží na osobných slobodách), však vníma doterajšie a plánové tempo zlepšovania fungovania súdov za nedostačujúce a poprípade bez nádeje na reálny efekt, a to najmä vo svetle prudko sa zhoršujúcej verejnej mienky o fungovaní súdov[ii]. Pre SaS je zároveň riešením len to, čo vylúči, aby súdnictvo bolo zneužívané zo strany politických a zločineckých záujmov.[iii] Dokiaľ existuje veľké množstvo excesov, zjavných protiprávností a otvorených konfliktov medzi rozhodovaním súdov a platným právom, SaS nemôže považovať stav ani výhľady na zlepšenie v súdnictve za uspokojivé.
Vzhľadom na uvedené, ak Združenie niektoré body programu, ktoré sú cielené na nutnosť vyvodzovať striktnú disciplinárnu zodpovednosť sudcov, interpretuje tak, že „je čitateľný pohľad strany na všetkých sudcov z uhla prezumpcie ich viny“, je ťažké to považovať za niečo iné ako deklaráciu stanoviska, že občania nemajú právo na to, aby sa prostredníctvom svojich volených zástupcov zbavili tých sudcov, ktorí nespĺňajú príslušné odborné a morálne kritériá. Takýto postoj je nielen v rozpore s centrálnou ideou právneho štátu, ale je neprijateľný aj vo svetle skutočnosti, že napriek nespočetným indíciám svedčiacim o širokej korupcii v súdnictve, v rozpore s bežnou praxou v riadnych demokraciách neexistuje systematické preverovanie toho, či a ktorí sudcovia sa chovajú korupčne. Takýto postoj tiež ignoruje to, že súdnictvo na najvyšších úrovniach od počiatku až doteraz ovládajú bývalí členovia komunistickej strany, teda organizácie, ktorá je zákonom stanovená ako protidemokratická a poprípade zločinecká. V rozpore s mravným základom, ktorý sa spája so sudcom v riadnych demokraciách pri jeho vstupe do sudcovského stavu, naši vysokopostavení sudcovia pred svojim vstupom do ich terajšieho právne aj fakticky striktne chráneného prostredia nielenže nikdy nemuseli preukázať svoju lojalitu ideám demokracie, ale, naopak, často sa jedná o prípady, kedy svojim členstvom v komunistickej strane preukázali bezcharakternosť, ktorá preň bola predpokladom[iv].
Ku kritike, že „Chýba reflexia, že súdy sú dlhodobo neúmerne preťažované počtom došlých vecí, čo je objektívnou prekážkou ich vybavovania bez zbytočných prieťahov. Za tento stav však nezodpovedajú sudcovia, ale štát, resp. vládna politická moc“ je treba uviesť, že je na zváženie do akej miery je uvedené tvrdenie pravdou. Nie je možné súhlasiť s domnienkou, že sa stane riadnym sudcom (s riadnou sudcovskou výkonnosťou) aj ten, kto bol menovaný na základe transferu z komunistickej prokuratúry alebo cez rodinkárstvo alebo korupčné styky na krajskom súde alebo ministerstve sfalšovaného prijímacieho konania. Ak teda vezmeme v úvahu, že takéto okolnosti menovania sudcov môžu byť prítomné vo veľkej časti prípadov, je neprijateľné tvrdiť, že preťaženosť súdov je objektívny stav, ktorý sa netýka súčasných sudcov[v]. Je isté, že práca sudcov by mala byt lepšie zorganizovaná a že sudcovia by nemali byť zaťažovaní vecami, ktoré môžu a majú robiť iní. Na druhej strane je prirodzené, že neschopní sudcovia si svoje postavenie za každú cenu chránia nielen kvôli ich nezamestnateľnosti v iných právnických povolaniach, ale aj ako dôsledok ich vážnych morálnych a odborných pokleskov v minulosti, kvôli čomu potrebujú doživotne byť v postavení imunity a privilégia. Za tejto situácie nie je preto neprimerané požadovať, aby sudcovia svojou čestnou prácou, morálkou, nasadením a intelektom dokázali, že sa povzniesli nad nečestný základ, ktorý ich do postavenia sudcov vyniesol.
Pokiaľ ide o vytváranie prieťahov sudcami, je potrebné tiež uviesť, že len časť prieťahov je spôsobená intelektuálnou a vôľovou nedostatočnosťou sudcov (v ktorej súvislosti je vhodné uviesť, že v rozpore s tým, čo si príslušníci sudcovských dynastií zrejme predstavujú, nie každý má na to, aby bol sudcom, aj ak jeho rodič je sudcom, najmä takým, o akom hovorím vyššie). Moje skúsenosti zo všeobecných súdov všetkých úrovní hovoria o tom, že veľká časť prieťahov je spôsobená tým, že sudca nechce rozhodnúť v súlade s právom, aj keď ho pozná, pretože je korupčne alebo inak neprimerane ovplyvnený. Je nezriedka pravdou, že dobrý rozsudok súdu prvého stupňa je „kúpený“ na druhom stupni, čomu ešte nahráva bežná prax, že veci na druhom stupni prakticky rozhoduje nie senát, ale len jeden sudca – ten, ktorému vec bola pridelená. Aj v tej súvislosti je námietka, ktorú uvádza hodnotenie ZOJ v tom zmysle, že je nesprávne, aby sa sudcovia v senátoch museli menovite priznať k tomu, ako o veci hlasovali, je v rozpore nielen s otvorenosťou súdov, ale aj požiadavkou na zvýšenie morálky a odbornosti sudcov.
Čestný zvolený zástupca ľudu musí odmietnuť tvrdenia uvádzané v hodnotení ZOJ, že postavenie súdnej moci a vhodný pomer síl medzi ňou a volenými zástupcami občanov je treba dať na roveň so štátmi, kde po r. 1989, či iných veľkých dejinných udalostiach, očista súdnictva prebehla. Predpokladám, napríklad, že by nikoho v Nemecku nenapadlo, aby sa Stasi-prešpikovaným súdom NDR po zjednotení Nemecka ponechal nekonečný čas na to, aby sa akosi samo-zreformovali[vi].
Do kategórie náhľadu na základy demokratického štátu, teda možnosti ľudu vplývať na to, kto mu vládne (čo, samozrejme, zahŕňa aj sudcov), patrí aj kritika vznesená v hodnotení ZOJ, že "Kontraproduktívna je aj navrhovaná právomoc všetkých poslancov navrhovať disciplinárny postih sudcov, čo by bolo zjavným porušením rovnosti súdnej a zákonodarnej moci, a súčasne aj nebezpečným prostriedkom pre politizáciu súdnictva.“, pričom je treba povedať, že by sme od Združenia očakávali, že privíta všetky spôsoby, ktorými sa sudcovský stav môže zbaviť (doživotne menovaných) sudcov, ktorí by sudcami byť nemali.
Obdobne je ťažko pochopiteľné, prečo hodnotenie ZOJ naznačuje, že by čestnému sudcovi malo vadiť, že je zverejňovaná jeho tvár alebo že sa má uvádzať menovite ako ktorý člen senátu hlasoval. Takéto súčasne uzákonené praktiky nemajú v demokratickom štáte iné vysvetlenie ako to, že sudcovia sa hanbia za svoju činnosť a rozhodovanie, čo je neprijateľné, a to na viacerých rovinách.
Podobne, kritiku návrhu, podľa ktorého by sudca mal byť pripravený zdôvodňovať a vysvetľovať svoje rozhodnutia, ak bude o to kvalifikovane požiadaný, treba odmietnuť ako uzatváranie sa pred opatreniami na zvýšenie kvality rozhodovania súdov, a tým i elimináciu prieťahov. Právnici vedia, že práve takýmto postupom by sa bojovalo proti rozhodnutiam, ktoré sú svojvoľné alebo ktorých odôvodnenie z iného dôvodu neobstojí v pred odbornou kritikou, a tým tvorí jeden z najčastejších dôvodov prieťahov.[vii]
________________________________________________________________
[i] Okrem keď sudcovia žalujú za „diskrimináciu“ a o týchto žalobách rozhodujú sudcovia, ktorí si rovnakú žalobu tiež podali.
[ii] V rozpore s tým, čo by si vedenie súdov a terajšia politická garnitúra radi nahovárali, odchodom Š. Harabina z funkcie predsedu NS SR a Súdnej rady sa okrem dekóra (čo však nie je bezvýznamné) nič hmatateľné nezmenilo. Naopak, je vhodné si pripomenúť, že väčšina sudcov Najvyššieho súdu hlasovala za znovuzvolenie Š Harabina do Súdnej rady.
[iii] Viď napríklad publikované excesy ako sudca povýšený na krajský súd napriek zjavne protiústavnému rozhodnutiu v politicko-majetkovej veci alebo predseda krajského súdu, ktorý pokračuje vo svojej funkcii napriek Najvyšším súdom judikovanému zásahu do práva na zákonného sudcu opäť v politicko-majetkovej veci.
[iv] Aby sme boli presní, treba uviesť, že nie všetci sudcovia vysokých súdov sú bývalí komunisti, ale aj to, že pokiaľ súdnictvo neovládajú bývalí komunisti priamo, tak nepriamo prostredníctvom svojich nominantov.
[v] Sú známe prípady, že práve novo-vymenovaní mladí sudcovia, ktorí prešli výberovým konaním, majú problém v tom, že sú príliš výkonní a tým „kazia štatistiky“.
[vi] Napr. očista súdov vo východnom Nemecku prebiehala s tým výsledkom, že väčšina sudcov zo súdov v NDR odišla, dobrovoľne alebo nie.
[vii] Napr. v Českej republike už dnes Najvyšší súd ČR pravidelne a dobrovoľne poriada besedy o svojich rozsudkoch, kde nie je výnimkou, že tieto sú podrobované vecnej kritike. Takéto poňatie služby ľudu sa k nám len ťažko dostáva za situácie, kedy predsedníčka Najvyššieho súdu SR, zjavne nie osamotene, reaguje na otázku novinára v tom zmysle, že rozhodnutia Najvyššieho súdu sa nekritizujú.
