Mečiar za čias najväčšej slávy vládol s len o niečo viac ako 30%-nou voličskou podporou. Preto bolo zdanlivo nepochopiteľné, prečo sa ho Slovensko nevie zbaviť. Pritom to bolo v tom, že ten, kto mal byť jeho opozíciou, v skutočnosti hral s Mečiarom: Čarnogurského kombinácia osobnej nepopulárnosti a egocentrizmu bola zábezpekou pokračovania Mečiarovej kontroly politickej scény (mimochodom, ak by sa ktorýkoľvek z nich stal prezidentom, ako sa k tomu, zdá sa, schyľuje, bolo by to dovŕšením (alebo potvrdením) intelektuálnej a morálnej skazy Slovenska.
Podobne je to teraz s Ficom a Dzurindom (a jeho pobočníkom Miklošom): Neodídu (zjavne potrebujú trestnoprávnu imunitu a politika je jediné, čo ich baví), a tým istia Fica, pretože dokiaľ Dzurinda a Mikloš zostávajú v politike, neexistuje k Ficovi reálna alternatíva. SDKÚ sa dostane do parlamentu (tesne) a Fico bude vládnuť, asi s KDH, teda presne ako si to praje Čarnogurský (zrejme výmenou za podporu v prezidentských voľbách). Tým dôjde k tomu, že voličom, ktorí požadujú viac ako „ekonomické témy", či už vo forme SMERáckych sľubov alebo viac či menej serióznych analýz, nezostane nikto, koho by mohli voliť. Budeme ďalej počúvať klamstvá SMERu (sfúzovaného s KDH) a klamstvá SDKÚ. To všetko len preto, aby sa predĺžila politická existencia Dzurindu a Mikloša.
Kto chce slobodu na Slovensku vie, že potrebujeme SDKÚ. Ale bez Dzurindu a Mikloša.
Existuje riešenie? Neviem presne, ale to, čo sme robili doteraz, zjavne nefunguje. Treba skúšať nové veci. Napríklad požadovať od kandidátov na poslancov, aby sa zaviazali vopred, že sa vzdávajú imunity. Alebo presadzovať zrušenie poslaneckej imunity inak, takmer za každú cenu. Napríklad tak, že táto bude platiť len pre budúcich poslancov, a pre terajších zostane. Potom by všetci tí, ktorí si už nakradli, mohli bez obáv odísť, a tým dať Slovensku nádej aspoň do budúcna. Nádej, že bude vládnuť právo a spravodlivosť pre všetkých a že Slováci budú nielen bohatí, ale aj slobodní.
