Než sa ale pustím do dnešnej témy, ešte sa krátko vrátim k môjmu predchádzajúcemu článku o dôvodoch, pre ktoré Gašparovič odmieta vymenovať doc. Čentéša za generálneho prokurátora. Nič zas tak prevratné sme sa nedozvedeli (napr. či sa Gašparovič niečoho bojí a ak áno, čoho). Zopár (tzv. súmračných) reakcií bolo aj úsmevných, najmä jedna, ktorá mi pripisuje schopnosť dávať inštrukcie nejakému prokurátorovi a sponzorovať nejakú stranu (chi-chi). Podľa seba súdim teba, inými slovami - keby som bol ješitný, tak by sa mi to aj páčilo.
Ale k dnešnej téme: V nedeľu zomrel človek, ktorý bol náš posledný prezident spoločne s Čechmi. Tak som si trochu zaspomínal na to, aké to boli časy, keď sa Česi a Slováci rozhodovali či ísť každý svojou cestou a čo to bude znamenať; Slováci iste motivovaní pocitmi (podľa mňa oprávnenými), že ich vo svete nerozoznajú od Čechov, že sú v ich tieni, že to Česi vždy zariadia tak, že pri delení koláča oni dostanú viac ako im patrí atď.
Pre istotu hneď tu namieste potvrdzujem, že som bol veľký zástanca toho, aby Slovensko bolo od Českej republiky nezávislé (narozdiel od niektorých iných, ktorí síce v 1992 verejne hlásali: „A čo budeme jesť? Krumple?", čo im ale nebránilo v tom, aby vzápätí túto intelektuálnu hĺbku preniesli na slovenské politické fóra - s príslušnými výsledkami). Veril som Slovákom, ich historickej - a v novom svete ako nájdenej - flexibilite, pokore a pracovitosti. Už vtedy som si ale nemyslel nič dobré o slovenských politikoch - bol to vždy výber menšieho zla. Na politikov som nemal dobrý názor ani v prípade tých českých, ale jednoducho, boli tam osobnosti, ktoré dávali isté základné osobnostné záruky, ktoré som tušil, že sa nakoniec dokážu odraziť v kultúre politického a občianskeho života. Hlavnou z nich bol iste Václav Havel, ktorý napriek .... (ale, o mŕtvych len dobre) bol v prvom rade slušný človek, ktorý navyše chápal, že jeho krajina je len pekným kamienkom v mozaike krajín sveta, a teda, že sa musíme chovať podľa toho, aspoň dokiaľ niečo nedokážeme.
No a pri tejto príležitosti sa žiada otázka: Ako to rozdelenie vlastne pre Slovákov dopadlo? OK, ono vlastne ešte možno zatiaľ celkom nedopadlo, ale už do dlhšiu dobu vyzerá, že to nejako dopadne alebo možno aj dopadlo. No ale ako? Ako sú na tom Česi v porovnaní s nami? A teraz, prosím, nehovorme o ekonomických číslach, tie sú ľahké - Česi sú na tom lepšie, tiež preto, lebo vždy boli. Ale ako je to v oblasti ľudskej slobody, rozvoja ducha, občianskej spoločnosti, skrátka vecí, na ktoré by človek chcel byť v tichosti hrdý, keď sa hovorí o jeho vlasti?
Vezmime si to hneď aktuálne: Pozrime sa na vystupovanie českého prezidenta Václava Klausa pri jeho vyhlásení k úmrtiu Václava Havla - jedným slovom - klasa! A to nie som žiadnym fanúšikom prezidenta Klausa! Proste, ukážka toho, ako sa má chovať štátnik. No a čo my? Ako vystupuje náš prezident? Viete si predstaviť ako by zvládal takúto situáciu? Kto sú ľudia okolo neho? Pod ním a nad ním?
Poďme o krok ďalej: Boj s kriminalitou a reálna ochrana slušného človeka pred gangstermi, ako nutná podmienka hrdosti na vlastný národ. V Čechách je ministrom vnútra apolitický profesionál, ktorý sa preslávil svojou správou o prepojení organizovaného zločinu s najvyššou politikou. Existuje tam veľký tlak na výsledky. Na Slovensku je ministrom vnútra politický operátor, designovaný na ochranu svojich politických súputnikov, ktorý je príslušníkom strany, ktorá ide do koalície s čistými gangstrami (tu na ilustráciu nezaškodí odkaz na blog Jozefa Šáteka tiež o tom, ako si vtedajší spolustranícky kolega nášho ministra vnútra predstavuje kriminálnu zodpovednosť politikov - odporúčam).
České štátne zastupiteľstvo (prokuratúra) je čistené zhora - jej šéfom sa tento rok stal človek, ktorý získal medzinárodné odborné renomé a teraz postupuje smerom nadol, počínajúc s „žabou na prameni" vyšetrovania najväčšej kriminality, pražským štátnym zástupcom. Na Slovensku sú šéfovia prokuratúry Tichý a Trnka (myslím, že stačí) a slušný človek, ktorý bol Národnou radou, teda zástupcami ľudu riadne zvolený za šéfa prokuratúry, sa musí dožadovať toho, aby si náš prezident plnil svoje ústavné povinnosti a pritom znášať rôzne primitívne invektívy, vrátane od hovorkyne Ústavného súdu.
Stav vymožiteľnosti práva. V Čechách žiadna sláva, ale ten trend! Hromada slušných pracovitých mladých sudcov. Masívna a stále silnejúca odborná diskusia a publikačná činnosť. Stále sa zvyšujúca úroveň a jednotnosť judikátov vrcholových súdov. Minister, ktorý rieši ozajstné otázky súdnictva a nie svoju politickú kariéru! Vysoké súdy natrieskané osobnosťami (okrem, samozrejme, českého Ústavného súdu dávam do pozornosti osobnosti na tak dôležitom českom Najvyššom správnom súde). A na Slovensku? Sudcovia, ktorí sa uzatvárajú do seba, ktorí si chránia nárok na nekompetentnosť a korumpovateľnosť daný im Mečiarom (a potvrdený Ficom a všetkými doterajšími slovenskými vodcami medzi nimi) výmenou za rozhodovanie, ktoré je v sumáre oveľa horšie ako za komunistov po stránke morálnej aj odbornej. Miesto zapálených mladých sudcov, „Harabinove deti" teda výber neschopných alebo všetkého schopných potomkov skorumpovaných sudcov a ministerských úradníkov dosadených na súdy cez sfalšované výberové konania. Nulová alebo primitívna odborná diskusia (nie je o čom - základná odbornosť spočíva v schopnosti kúpiť si sudcu). Osobnosti na vysokých súdoch nemáme, ale máme osoby ako Harabin, „Milan" z Ústavného súdu a skvadra komunistov na Najvyššom súde, ktorá nesie zodpovednosť za zničené osudy nevinných a napriek tomu odsúdených vo veci Cervanová, hovoria za všetkých.
Sloboda médií ako jediná záruka kontroly politikov. V Čechách tiež „nic moc", ale opäť vidieť veľmi pozitívny trend: existuje niekoľko fundovaných a aj v medzinárodnom kontexte rešpektovateľných novinárov a tiež istá nevypočítateľnosť toho, čo noviny zajtra napíšu, takže to vyzerá, že dnes sa už nikto nemôže spoľahnúť na to, že prípadný korupčný škandál v médiách ustráži - opäť a znova vážni ľudia píšu vo vážnych novinách o neprijateľnosti korupcie v politike a iných vážnych veciach. Pritom Česká televízia, ako rozhodujúce médium drží v tomto nielen krok, ale aj prím. Má (ešte stále) Václava Moravca a jeho nedeľné Otázky. Deň a noc v porovnaní so zmindrákovanými alebo kúpenými trapasníkmi v podobných politických reláciách v Slovenskej televízií alebo Markíze. Tu pripomínam, že my sme si žiadneho Václava Moravca vychovať nemohli tak, ako to bolo v českej stanici BBC, pretože u nás bola licencia BBC neobnovená pod taktovkou pani Žitňanskej z KDH, asi preto, aby tu žiadne slobodné spravodajstvo nebolo, veď, ešte by z neho mohol vzísť aj náš nejaký Václav Moravec a ako by si potom šéfkovia pani Žitňanskej mohli v televízii hrkútať s Ficom?). Aj z toho vidieť, že na Slovensku sú všetky široko sledované médiá zjavne cenzurované, a to jednak priamo (viď napr. Kali: „SME mi to urobí trikrát lepšie!") a aj nepriamo, teda tak, že sa za novinárov berú hlavne intelektuálni alebo osobnostní mrzáci, ktorí sú potom príslušne „tvárni" voči požiadavkám rôznych záujmových skupín a vlastného šéfredaktora (konajúceho na príkaz vlastníka resp. jeho politického sponzora).
Ak si toto všetko zosumarizujeme, a uvedomíme si čo toto všetko prakticky znamená, teda, že vlastne v rozpore s našou predstavou pri delení Československa sa nestal suverénom slovenský ľud, ale niekto iný, ešte stále trváme na to, že bolo dobré, že sme sa od Čechov oddelili? Nehovorím, že netrváme, ale čo hovoríte vy? Píšte!
