Najprv sa patrí poďakovať, že sa vo svojom komentári Miroslav Beblavý venuje téme, ktorá je pre mnohých okrajová a tiež príliš zložitá na to, aby sa ňou trápili. Mňa ale sa, samozrejme, táto bytostne dotýka a je pre mňa povzbudením, že sa ňou zaoberá aj niekto iný ako jej priami aktéri.
Pamätám si, ako spolu aj s B. Kollárom, I. Matovičom a samozrejme Richardom Sulíkom pán Beblavý stál v Liberálnom dome a vyslovoval mi podporu po tom, čo bol vynesený prvostupňový rozsudok v tejto veci.
Mimochodom, Robert Fico sa o tom rozsudku vyjadril pochvalne a zmienil len jednu výhradu, že "pokuta" pre Baránika je príliš vysoká. Presne v tom duchu rozhodol aj odvolací súd, keď rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, len znížil výšku, ako správne povedal R. Fico, "pokuty".
Napriek uvedenému by som tu rád dal na pravú mieru niektoré nie celkom presné vyjadrenia v predmetnom komentári.
I keď som si v tomto istý, a posledný vývoj je toho dôkazom, stojí za zdôraznenie, že tvrdenia v parlamentnej debate nie je potrebné preukazovať. To platí aj v prípade, že sa týkajú konkrétnej osoby. To v mojom prípade platí o to viac, že také tvrdenia neboli samoúčelné, ale boli na podporu legitímneho cieľa takej diskusie, a to zabrániť tomu, aby bol úspešný návrh koaličného poslanca, podpredsedu strany (mnou) považovanej za korupčnú, dosadiť žalobkyňu za členku disciplinárneho senátu.
Nie je preto správne tvrdenie v komentári v tom zmysle, že som nevedel svoje tvrdenia preukázať. To aj preto, že ja som na svoje tvrdenia síce mal isté (aj rôzne) dôkazy, avšak tieto som nechcel, a ani nemohol predkladať. To je plne v súlade s čl. 79 ústavy, ktorého zmyslom je právo poslanca neuvádzať informácie, o ktorých sa poslanec dozvedel počas výkonu svojho mandátu. Je pritom pravdou, že som sa pri svojich výbušných výrokoch spoliehal na to, že ako poslanec smiem hovoriť slobodne, o čom sa teraz vytvorila (neoprávnená) pochybnosť.
Tiež by som chcel uviesť pár slov o zmienke v komentári v tom zmysle, že ako advokát by som mal akosi moderovať svoje vyjadrenia, nech sa tieto nepovažujú za zneužívanie mojho postavenia poslanca pre potreby výkonu môjho občianskeho povolania. Realita v tomto je však tá, že byť advokátom a poslancom zároveň nie je protiprávne a pokiaľ niekto tvrdí, ako je to v prípade žalobkyne, že som zneužil toto svoje postavenie, nepozná jednu zo základných povinností advokáta, ktorou je povinnosť robiť všetko, čo je v záujme jeho klienta, ak to ako advokát považuje za prospešné.
Nikde sa pritom nepíše o nejakej výnimke pre poslancov ani nič podobné. Ja patrím k tým advokátom, ktorí svojich klientov obhajujú s maximálnym nasadením a čestne, najmä ak sa jedná o donebavolajúcu špinavosť, ktorá sa klientovi stala. To mi neraz prináša viac starostí ako prospechu, ale, čuduj sa svete, aj takí advokáti na Slovensku existujú.
Tiež by som mierne namietal proti prirovnaniu s obvinením niekoho v parlamente, že je pedofil. To je osobný útok, ktorý by súvisel s parlamentnou debatou, len keby sa jednalo o niekoho, kto sa, napríklad, uchádza o funkciu, ktorá súvisí s dozorom nad deťmi a túto musí schváliť Národná rada.
V danej veci išlo o presne takýto prípad. Ja som si situáciu, ako čerstvý poslanec, prečítal tak, že niekto si myslel, že si dohodne so Smeráckym bossom funkciu a tým je vec vybavená, v Národnej rade to prebehne ako vždy predtým, teda každý na všetko v podstate kašle a súdy ďalej fungujú ako fungujú.
Že som sa takýmto návrhom Smeráckeho bossa cítil dotknutý, bolo dané nielen mojou špecifickou skúsenosťou, ale aj pobúrením z toho, ako súdy fungujú ako celok. A že sa môj názor potvrdil až oveľa neskôr len vďaka odovzdaniu Kočnerovho telefónu polícii a jeho dát do Kočnerovej knižnice, nie je moja chyba, len nevýhoda, ktorú nemajú iní, čo nemajú také skúsenosti advokáta ako ja.
Na záver uvediem, že aj napriek tomu, že súdy sú povinné poznať platné právo (súčasťou ktorého sú aj judikáty Ústavného súdu), všetky argumenty, ktoré boli v komentári na podporu slobody vyjadrovať v parlamentnej diskusii, boli uvedené v našich mnohých podaniach rôznym súdom.
Je potvrdením mojich názorov na stav nášho súdnictva, že tieto neboli vôbec vzaté v úvahu, pravdepodobne tiež vďaka tomu, že ako súčasť boja o charakter nášho štátu sa moja žalobkyňa stala členkou súdnej rady. V rozpore s jej tvrdením, že utrpela spoločenskú újmu, ktorú si hodnotí na 200 tisíc eur, dosiahla tak jedno z najvyšších spoločenských ocenení, akého sa sudcovi može dostať.
Kde presne je potom tá ujma? Nie je. Je len pokuta. Presne ako povedal boss Fico.
