Pán Procházka je učenec, to uznáva asi každý, mňa nevynímajúc. Kde ale je problém, a to obzvlášť vzhľadom na jeho profesiu a jej spojenie s politikou, je jeho vzťah k prirodzenej spravodlivosti. Myslím tú spravodlivosť, ktorú majú na mysli ľudia, ktorí cítia, že v argumentácii pána Procházku nie je niečo v poriadku, i keď to nevedia právnicky a možno ani faktami zdôvodniť. Ktorí napríklad cítia, že s tými novinármi, o ktorých pán Procházka píše vo svojom (predpokladám, aktuálne ladenom) blogu, je to u nás asi trochu iné ako v tých veľkých právnych veciach rozhodovaných Európskym súdom pre ľudské práva. Že mnohý novinár u nás píše tak, ako to zodpovedná hodnotovej štruktúre vlastníkov jeho zamestnávateľa, alebo (v lepšom prípade) jeho nedokvasenej osobnosti. Že u nás je hodnotový systém vlastníkov médií ešte horší ako je to u priemerného tzv. podnikateľa, obvykle vnímaného ako osoby, ktorá nikdy žiaden obchod neurobila čestne, neverí, že sa čestne dá urobiť a nikdy nezarobila jedno euro nikde inde ako na Slovensku, lebo (ako to ona chápe) nevie ako sa podpláca a manipuluje v cudzine (Čechy sa nepočítajú – tí sú naši, i keď sa to tam začína komplikovať – perspektívne sa budeme orientovať na Slovensko alebo na Východ). Kto má možnosť si porovnať to, s akou hĺbkou, erudíciou, a nezávislosťou, šarmom a rešpektom pre spravodlivosť píšu dobré noviny v ozajstných demokraciách, vie o čom je reč. Preto sa k právnicky ladenému blogu adresovanému (asi) aj laickej verejnosti žiada povedať: Tu nejde o slobodu novinárov, pretože tí, ktorí figurovali v údajnom odpočúvaní si toto označenie nezaslúžia. Sú to len pisári alebo aparatčikovia, ktorí vykonávajú rozkazy, ktorí často, aby sa zapáčili svojim bossom, sú aj aktívni a ambiciózni potlačovatelia pravdy a demokracie. Viem, že nie som sám, kto je presvedčený, že na Slovensku slobodná žurnalistika vo veľkých médiách neexistuje. Dokonca sa dá povedať, že (Ústava – neústava) na Slovensku vo veľkých médiách panuje cenzúra funkčne identická s tou, ktorá bola za komunistov. Mimochodom, kto neverí, tomu pripomínam, že za komunistov to bolo tiež tak, že to, čo bude zajtra v tlači, prípadne na základe pokynov „zhora“ stanovoval a vždy kontroloval šéfredaktor a na ÚV KSS sa zaoberali až následne prípadmi, keď mu niečo ušlo – mal prieser, takže vďaka princípu predposratosti (dnes nahradeným neodôvodnenou ambíciou) to fungovalo úplne hladko.
Naznačovanie, že sa v súvislosti s kauzou odpočúvania novinárov jedná o snáď nejaký jemný právnický problém ochrany práv novinárov na Slovensku, je zavádzanie a vlastne obhajobou neobhájiteľného. Čo, verím, je každému spravodlivo cítiacemu človeku jasné, je to, že sa tu jedná o to, či bude narušená hegemónia korupcie v našej krajine. Či ľudia ako Ľubo Galko majú miesto v našej politike alebo nie. Či sa tu slušný človek niekedy dovolá práva skôr ako umrie, či sudca a prokurátor (a člen tajnej služby) u nás niekedy bude synonymom človeka nadšeného pre spravodlivosť.
