Ten, kto pred voľbami v minulosti vkladal do slušných strán nádej, že sa priblížime ku krajinám Západu aj tým, že u nás bude lepšie fungovať spravodlivosť, sa vždy sklamal. Možno by preto bolo vhodné si povedať, prečo tomu tak je. Od prvej vlády Dzurindu až dodnes.
Ľudia sa angažujú v politike preto, aby skúsili realizovať svoje ideály alebo svoje osobné ambície. Alebo, v rôznej miere, aj oboje. Po tom, čo sa vyvolení dostanú k moci, pochopia, že materializácia ideálov je priťažká a viacerí tiež, že tomu bránia osobné ambície. Tie môžu byť rôzne, ale najčastejšie u nás je to len o osobnom prospechu.
Ak má niekto ideál (a ambíciu) bojovať za právny štát, na Slovensku tvrdo narazí. To je spôsobené viacerými našimi historickými špecifikami.
Sila právneho štátu sa odvíja od miery ideálov jeho zakladateľa. Slovensko nemalo to šťastie, že jeho zakladatelia boli idealisti, ako tomu bolo v Čechách alebo, povedzme, v Spojených štátoch amerických.
Základné inštitúcie, ktoré boli ustanovené pri vzniku nášho štátu, boli od počiatku vytvorené nie pre blaho národa a pre trvácnu demokraciu, ale pre potreby jeho zakladateľa. Tí, čo mali kontrolovať čistotu verejného života, boli od začiatku určení ako ochrancovia nie bežného slušného človeka, ale vládcov a „našich ľudí“.
Z takého nastavenia sa potom vybudovala tvrdá štruktúra, ktorú nie je možné zmeniť len mäkkými nástrojmi a bez cieľavedomého, a hlavne dôsledného úsilia. Dôslednosť v tomto je však v našich podmienkach nevídaná. Je to dané tým, že na rozdiel od vlád Mečiara, Fica a podobných, je koalícia, ktorá má za (minimálne deklarovaný) cieľ posilnenia právneho štátu, nehomogénna, a teda je v nej vždy priestor na to, čomu sa niekedy hovorí „kazítko“.
Kazítko je nenápadná, so zlým úmyslom integrovaná súčasť zložitého mechanizmu, ktorá zabezpečí, že to, čo má fungovať dobre, sa po čase ukáže ako nefunkčné.
Bez toho, aby sme uvádzali konkrétne mená, je jasné, že vo všetkých vládach, ktoré pred voľbami dávali nádej, že naša spoločnosť sa stane slušnejšou aj tým, že sa právo bude vynucovať, kazítka nakoniec zabezpečili, že výsledok bol sklamaním.
Navyše sa ukazuje, že čím koncentrovanejšie úsilie o právny štát (lepšiu spoločnosť) také nádejné vlády vyvíjajú, tým horšie celkové výsledky našu spoločnosť nakoniec čakajú. Je to kvôli kazítkam umiestneným na kľúčových miestach, ktoré každé v rámci možností, v danom čase a v daných možnostiach, prispieva k výsledku, ktorý sme dosiaľ zažívali, a ktorý sa ešte po 1. októbri môže ešte podstatne zhoršiť.
Typickými príkladmi kazítiek sú nasledujúce (poradie nie vždy podľa dôležitosti).
1. Politický systém, ktorý dovoľuje, aby sa poslanec dostal do parlamentu na základe sľubov (jeho vlastných alebo politickej strany, na kandidátke ktorej sa do parlamentu dostal), ktoré môže beztrestne porušovať tak, ako tomu bolo napríklad v prípade poslancov a poslankýň, čo hlasovali za nevydanie Fica súdu, hoci ich strana, v súlade s ich predvolebnými sľubmi, hlasovala za).
2. Absencia politickej zodpovednosti. Sľubovanie právneho štátu pred voľbami a potom odovzdanie zodpovednosti za právny štát koaličnému partnerovi, ktorý ide do politiky bez akýchkoľvek ideálov, dovoľuje robiť zlé veci po celé obdobie vládnutia a potom, tesne pred voľbami, ohlušiť voličov heslami o právnom štáte a boji proti korupcii.
3. Slovenská informačná služba je super systémové kazítko. Ten, kto ju kontroluje, je boh, povedal jeden znalec. Smie všetko a ak sa tomu niekto vzoprie, môže tým spôsobiť úplný rozvrat tak, ako to zažívame teraz. Fungovanie SIS má aj iné dopady, ako by mohlo pre niekoho byť zrejmé. Ak totiž poskytuje falošné informácie, ovplyvňuje tým s ďalekosiahlymi dôsledkami aj dobromyseľných štátnych aktérov.
4. Generálny prokurátor na čele prokuratúry je kľúčové systémové kazítko založené na našom unikátnom systéme neodvolateľnosti niektorých funkcionárov a jeho ešte unikátnejšom postavení v ústave. Stačí dosadiť vydierateľného človeka a kazítko je dokonalé.
5. NBÚ je ďalšie kľúčové kazítko, ktoré možnosťou udeliť/neudeliť (ale hlavne udeliť!) potrebnú bezpečnostnú previerku hocikomu zabezpečuje systém neprávneho štátu podľa potreby. Najmä teda umožňuje falošným ľuďom sa hlásiť do pozícií, kde osobná integrita (ideály) by mali byť neodmysliteľným predpokladom.
6. Súdna rada je kazítko, ktorého význam opäť možno čoskoro pocítime. Po tom, čo k doterajším štyrom vyhranene smeráckym sudcom sa v nej po voľbách pridajú ďalší šiesti, nominovaní vládou a volení väčšinou v parlamente, sa dosiahne smerácka väčšina, ktorá bude dominovať v tomto orgáne umožňujúcom betónovať všetko zlé, čo v našom súdnictve máme.
7. Súdy a ich manažment. Vždy, keď sa rýchlejšie nástroje na pokazenie dobrej myšlienky nedajú uplatniť, súdy, ako vieme, poskytovali a zrejme aj budú poskytovať, nástroj na ubíjanie právneho štátu a odoberanie nádeje slušných ľudí na spravodlivú spoločnosť. Naše súdy, pripomínam, nikdy neprešli očistou. Naopak, okrem čistých komunistov (do sudcovských funkcií boli až do roku 1990 kandidáti schvaľovaní priamo na Ústrednom výbore Komunistickej strany v Prahe, a to aj pre Slovensko) boli súdy a sudcovia po mnoho rokov riadení a formovaní do veľkej miery Mečiarom dosadeným (a Ficom ihneď adoptovaným) dvojnásobným "víťazom" prezidentských volieb a osobným priateľom odsúdeného drogového dílera. Výsledky jeho pôsobenia zažívame dodnes.
8. Úradnícky aparát na ministerstvách a inde v štátnej správe (okrem, snáď Ministerstva Financií) je kazítko, ktoré zabezpečí, že aj ak má slušný minister dobré úmysly, stačí jeho nepozornosť, a na svete je „chyba“, ktorá dovolí systému pokračovať ako dovtedy.
Je na zamyslenie, či tieto (a iné) kazítka fungujú len tak, zo svojej vlastnej iniciatívy.
Alebo je snáď ich činnosť centrálne organizovaná? To by predpokladalo vyššiu mieru systémovej premyslenosti, než čoho je schopná vládna koalícia, aj ak si dala za cieľ právny štát.
Existujú silné indície, že to naozaj je tak, že sofistikovaní legislatívci a iní právnici v rôznych profesiách pracujú v službách zla. Môžeme hádať, aké k tomu majú dôvody. Či sú vydieraní, alebo skorumpovaní, alebo oboje. Alebo len neveria, že sa tento systém kazítok a „našich ľudí“ môže niekedy naozaj zmeniť.
Na takú zmenu je potrebné odhodlanie a ideály. A hlavne šťastie. Či ho Slovensko bude mať viac ako dosiaľ, určí, ako sa väčšina z nás na Slovensku bude v budúcnosti mať.
