Veľmi sa mýli ten, kto si myslí, že členky Súdnej rady zvolené za Krajský súd v Bratislave (ktorý viacerí označili za jeden z najviac skorumpovaných na Slovensku) len z dlhej chvíle strávili 5 hodín na zasadnutí Súdnej rady vyzúrením sa na čestnej sudkyni Špecializovaného trestného súdu Pamele Záleskej. A to, navyše, pod neexistujúcou zámienkou založenou na brutálnom zásahu do súkromia ich kolegyne sudkyne, ktorého sa dopustil (a už dlho sa beztrestne dopúšťa) vyhlásený porušovateľ všetkých pravidiel slušnosti a práva na súkromie, známy tiež tým, že pracoval na objednávku pre Harabina a podľa mojich informácii aj pre smeráckych advokátov. A ktorému, dodám ešte mimochodom, dali poslanci Kollárovej Sme rodiny kedysi potrebné podpisy na kandidatúru na prezidenta SR).
Dôvodom hanebnej, nedôstojnej, až primitívnej inkvizície troch členiek Súdnej rady (pre zjednodušenie ich tu budem označovať aj len ako "smerácke sudkyne") isto nebola tiež snaha o nastolenie akejsi morálky alebo etiky či obava o nestrannosť justície.
Oveľa viac to vyzerá tak, že ich účelom bolo priložiť ruku k dielu oslobodenia smeráckych exponentov spod trestných stíhaní, ktoré sa na nich valia a o ktorých v nejakej časti rozhoduje aj sudkyňa Záleská.
Dobrým dôkazom toho, že tomu tak naozaj je, bola aj osobná účasť dvoch členov rozsiahleho smeráckeho tímu obhajcov,* ktorí ako keby prišli osobne dohliadnuť na to, že si tieto tri zástupkyne Smeru v Súdnej rade plnia svoje zadania. Obzvlášť tomu nasvedčovala prítomnosť slečny Szalayovej, bývalej čakateľky u Žilinku, stelesňujúcej dôležitosť prebiehajúcej frašky pre šéfa všetkých prítomných smerákov, či už so straníckou legitimáciou alebo bez nej.
Po právnickej stránke je ale zaujímavý druhý z uvedených dvoch dohliadačov. Ficov a Kaliňákov advokát, predtým sudca a predseda súdu, ktorý popri funkcii sudcu "neformálne" radil aj Kočnerovi, sa totiž ako jeden z obžalovaných v záťahu polície na skorumpovaných sudcov, podľa všetkého aj takto snaží dosiahnuť, aby jeho vec nerozhodovala sudkyňa Záleská. Ak by sa mu to podarilo, je navyše pravdepodobné, že by sudkyňa Záleská musela byť vylúčená aj vo veciach jeho smeráckych klientov.
Tu je dobré uviesť, že k uvedenému zasadnutiu Súdnej rady, kde sa takto šialene a nehanebne tri smerácke sudkyne predvádzali, došlo až po neúspechu jeho snahy vylúčiť sudkyňu Záleskú vo veciach svojich a svojich klientov, keď proti nej podal námietku zaujatosti založenú na výrokoch sudkyne Záleskej ako členky Združenia sudcov Slovenska. Tie výroky boli ostré a smerovali na adresu špinavých sudcov, medzi ktorých dotyčný pán bývalý predseda súdu, zdá sa, akosi počíta aj seba. Jeho také námietky (zatiaľ) s konečnou platnosťou zamietol Najvyšší súd rozhodnutím, ktoré by sa malo povinne vyučovať ako súčasť sudcovskej etiky. Píše sa v ňom aj toto:
Z vyjadrenia sudkyne jednoznačne vyplýva, že zásada prezumpcie neviny má byť v trestnom konaní rešpektovaná a jej návrh, aby bol vyzvaný každý sudca, ktorý sa „špinavo spreneverí sudcovskému poslaniu, aby išiel do čerta z justície preč, sám, hneď..." je vyslovenie legitímneho názoru, aby stavovská organizácia sudcov vyzvala všetky osoby, ktoré mali konať protiprávne, aby samé dobrovoľne opustili funkciu sudcu. Prezentovala svoje osobné názory z hľadiska zásad v etickom kódexe síce s expresívnou konotáciou, avšak primárne v sebaobrannom reflektovaní na aktuálne dianie v prostredí profesijnej society sudcov, kde síce „...každý koná sám za seba, ale na poli cti a slušnosti nerozlučne s ostatnými. Spája ich solidarita cti a pochybenie jedného poškodzuje aj renomé ostatných.". Mravná sila sudcu totiž spočíva prinajmenej aj v odvahe kriticky apelovať do vlastných radov smerom k účinnej sebareflexii tejto kolektivity v záujme ochrany dobrej povesti súdnictva a vzbudzovania dôveryhodnosti v očiach objektívneho pozorovateľa. Tzv. objektívny pozorovateľ by práve mohol pokladať za pochybné a nedôveryhodné, keby sa podozrenie z protiprávneho konania sudcov prešlo mlčaním ostatných, čo by snáď aj mohlo navodzovať dojem možného súhlasu, solidarity či pokrytectva. V tejto súvislosti stojí kľúčová otázka, či vôbec má byť takáto vnútorná diskusia stavovskej organizácie sudcov o hľadaní postoja sudcovského stavu a priori obmedzovaná zásadami trestného konania. V rámci debát o veciach týkajúcich sa sudcovskej kolektivity by mal mať každý sudca možnosť slobodne vyjadrovať názory, poťažmo apelovať na princípy sudcovskej etiky, a tak spoločne s ostatnými sudcami hľadať a nachádzať adekvátne riešenia.
Nie je to teda tak, že slušnosť, pravda a principiálne postoje nemajú u nás zastania. Majú, a to aj na Najvyššom súde. Že k takému zastaniu ale nie je cesta ľahká, svedčí aj húština harabinovských sudcov a sudkýň, ktoré si do Súdnej rady zvolili, či už zo strachu alebo z pohodlnosti, tri smerácke sudkyne.
_______________________________
*Podľa dôkazov spomínaných policajným prezidentom Hamranom, na smerácke obhajoby je pripravená 7-miestna čiastka, teda do takmer 10 miliónov.
