V roku 1960 bola v článku 4 ústavy ČSSR zakotvená vedúca úloha Komunistickej strany. Ešte predtým ale, od prevzatia moci komunistami vo februári 1948, bola táto skutočnosť samozrejmosťou, ktorú nebolo potrebné (a asi ani želateľné) mať v komunistickej ústave, ktorou sa aj tak žiaden štátny orgán neriadil.
Za komunistov existovali formálne orgány štátu (napr. parlament, vláda, ministerstvá a miestna správa), v skutočnosti však tieto boli podriadené vôli a riadeniu Komunistickej strany, ktorá mala svoju vlastnú hierarchiu, interné pravidlá a pre celú spoločnosť určujúce záujmy (pre tých, ktorí potrebujú kontext, pokiaľ ide o postavenie a povahu Komunistickej strany, dávam sem link na náš - veľmi opatrný - príslušný zákon).
V celej našej spoločnosti do roku 1989 štátne orgány pracovali v súlade so zákonmi a pravidlami, ako vedeli. Samozrejme, to len v rámci možností, ktoré im dávala Komunistická strana a s kádrami vo vedúcich pozíciách, ktoré tam dosadila Komunistická strana. Komunistické kádre v riadiacich funkciách by radi mali výsledky svojej práce, s ktorými by bol ľud spokojný. Avšak toto nebolo možné v podmienkach, ktoré stanovovala Komunistická strana.
Takými podmienkami boli, okrem iného aj:
preukázaná odborná neschopnosť alebo amorálnosť (kompromitovateľnosť) vedúcich pracovníkov, čo zaručovalo ich lojalitu Komunistickej strane,
odolnosť systému voči akejkoľvek zmene, aby nedošlo k state kontroly a
perzekúcia tých, ktorí sa opovážili systém kritizovať, s príležitostnými vlnami výziev "pracujúcich" po ich najprísnejšom potrestaní.
Veľmi podobne ako kedysi Komunistická strana ovládala celú našu spoločnosť, ovláda Združenie sudcov teraz naše súdnictvo.
Vďaka naivite alebo slabosti ducha a charakteru politikov, ktorí sa nechali zvoliť aj na základe sľubov o budovaní právneho štátu (pre strážcov vyváženosti z radov čitateľov môžeme do tejto skupiny politikov pokojne zahrnúť aj tohto blogera), ovláda naše súdnictvo nikomu sa nezodpovedajúca, tajomná, neznámymi pravidlami sa riadiaca organizácia, ktorá je v súdnictve všemocná podobne, ako bola Komunistická strana v Československu - Združenie sudcov Slovenska.
Tak ako kedysi komunistickí pohlavári, funkcionári ZSS
si smú užívať nadpriemerne platené funkcie, vďaka ktorým nemusia pracovať (tzn. vykonávať riadnu sudcovskú prácu, keďže často pre ňu nemajú predpoklady), zato ale smú rozhodovať o tom, kto tieto predpoklady má,
utvrdzujú spoločnosť v tom, že nimi riadený systém je dobrý, i keď (podobne, ako to robili v minulosti zjazdy Komunistickej strany) priznávajú, že tu a tam je treba niečo naprávať, a
perzekvujú každého, kto by poukázal na amorálne jadro fungovania systému alebo jeho exponentov, a to bez ohľadu na zákony, ľudské práva a ústavu (viem o čom hovorím).
Aj naše súdnictvo by rado vykazovalo lepšie výsledky tak, aby sme neboli vždy na (úplnom) chvoste zoznamu výkonnosti súdov v Európe a na svete. Je veľa slušných a nadaných sudcov a sudkýň, avšak tí pracujú v rámci systému ovládaného Združením, teda systému frustrujúceho, inherentne falošného a nedôstojného.
Existencia a prekvitanie tohto systému sa odráža v našej spoločnosti ako celku. Znamená nielen to, že do funkcie, ktorá má primárne zabezpečovať plynulosť rozhodovania súdu, Strana, pardón, Združenie, môže presadzovať (opakovane Ústavným súdom a Najvyšším správnym súdom uznaného) prieťahára.
Znamená to aj to, že sa neoplatí čestným mladým ľuďom sa uchádzať o funkciu sudcu, ba ani o iné právnické povolanie.
Znamená to aj to, že súdy smú aj naďalej perzekvovať každého, kto povie pravdu o fungovaní súdov, sudcov a Združenia alebo o prepojení súdov s mafiou.
A znamená to aj to, že sa tým potvrdzuje pochybnosť o tom, či Slovensko je právny štát.
