Mary bola neobyčajné dievčatko, bola to sirota. Večne sedávala na podobločnici a sledovala nočnú oblohu. Väčšinu svojho života strávila na lôžku. Mala totiž rakovinu. Bola zoslabnuté pobledlé dievčatko. Svojich rodičov nepoznala. Od malička vyrastala v detskom domove. Nemala tam veľa kamarátov a často sa stávala terčom posmechu a ponižovania. Všetko však znášala s neuveriteľnou silou a trpezlivosťou. Nikdy sa nesťažovala, nežalovala a posmechy či urážky nikdy nevracala. Bola veľmi utiahnutá akokeby žila v svojom vlastnom svete. Keď jej však diagnostikovali rakovinu utiahla sa do seba ešte viac. Mala vtedy len osom rokov a lekári jej nedávali viac ako rok života. Rakovina u nej postupovala raketovým tempom i keď sa na vonok takmer vôbec neprejavila. Odvtedy strávila Mary väčšinu času v nemocnici. Poznal ju tam každý. Pre všetkých bola neuveriteľnou oporou a povzbudením. Pre každého mala milé slovo či úsmev. Nikto by nepovedal, že to dievčatko má už len pár mesiacov života . „Je to Anjel“ povedal o nej každý kto ju stretol. Mary však mala svoje tajomstvo, o ktorom nik nevedel, a ani vedieť nemohol.
Raz, keď tak sedela na podobločnici a obdivovala hviezdnu oblohu prisadol si k nej malý chlapček. Bol oblečený celý v bielom. Okolo neho bola biela žiara, ktorá vytvárala krídla. „Anjel“ vzdychla si Mary a užasnuto sa na to chlapča pozrela. Nikdy anjela nevidela, ale vždy si ho predstavovala takto. Pomaličky zdvihla ruku. Chcela sa ho dotknúť. Chlapec sa na ňu krásne usmial a láskavo povedal: „Mary...“ zdvihol ruky a chytil jej malú rúčku do dlaní. Potom ich zahalila striebristá žiara a ony zmizli s miestnosti. „Som tu, aby som ti vyplnil tvoje najtajnejšie želanie... Pozeraj“ povedal o odhrnul spred jej tváre malý kúsok obláčika a ukázal na mladú ženu s dieťatkom v náručí. „Mama“ povedala Mary a radosťou je zaplesalo srdce. Nikdy predtým tú ženu nevidela, ale intuitívne vytušila, že je to ona. „ To malé dieťatko v jej náručí... To si ty Mary!“ usmial sa chlapec. „ Vieš nechcela sa ťa nikdy vzdať, ale musela.. aj pre ňu to bolo priskoro,... ale neboj sa o pár chvíľ sa s ňou znovu stretneš“ povedal chlapec a za chvíľu už boli naspäť v nemocničnej izbe. „Zbohom“ zašepkala Mary a zrazu na ňu dopadla veľká únava. Oprela sa o stenu pri okne a zatvorila oči. Tento krát už navždy. V rukách je spočívala soška malého anjela a na perách široký úsmev.
Všetkým chýbalo to malé dievčatko sedávajúce na podobločnici a pozerajúce sa na hviezdy.
