Rozhovor s anjelom

„Si tu?" spýtalo sa malé dievčatko sediace na lavičke v parku. „Si tu, však?" spýtalo sa znova, ako keby si nebolo isté, že tam ten, ktorého hľadá, je. Každé nezainteresované ľudské oko by videlo iba prázdny park a v ňom osamelé dieťa, ale toto dievčatko nie. Dnes sem prišlo len s jedným jediným účelom. Chcelo sa porozprávať. Doma sa nemá s kým a do škôlky nechodí. Preto často chodí sem do parku a pozoruje rozprávajúcich sa ľudí. Ale dnes sa chce rozprávať aj ono. Keď bolo v nedeľu v kostole, počulo, že niekde blízko nej je vraj akýsi človiečik, ktorý ju chráni a s ktorým sa môže aj rozprávať. Preto prišlo do parku. Myslelo si, že park je najlepšie miesto na rozhovor.
„Si tu?" spýtalo sa do tretice. Vtedy zadul slabý letný vánok a ono pocítilo vedľa seba na lavičke prítomnosť niekoho, koho však nevidelo.
„Áno, som," odpovedal niekto, no jeho hlas zanikol v šume vetra.
„Ako sa voláš?" spýtalo sa ho so svojou detskou naivnosťou a vôbec nečakalo, kým mu odpovie. Aj tak malo taký pocit, že to neurobí. Niekto sediaci vedľa nej sa ani nestihol dostať k slovu.
„Môžem ťa volať Lucy?" pomenovala ho prvým menom, čo ju napadlo.
„Môžeš. Mňa volajú rôznymi menami," ozval sa neznámy, ale dievčatko ho stále nepočulo. No i tak malo dojem, že sa s ňou niekto rozpráva.
„Tak ahoj, Lucy, ja som Nika, ako Dominika," pousmialo sa.
„Teší ma, Nika ako Dominika," zopakoval neznámy a jemne objal dievčatko svojimi krídlami.
„Ty si anjel, však?" kládlo mu svoje detské otázky, zrazu malo pocit, ako keby ju vietor obchádzal. „Anjeli majú krídla," skonštatovalo. „Máš krídla aj ty? Vieš lietať?"
„Samozrejme, že mám krídla a aj lietať viem," odpovedal jej neznámy.
Dievčatko sa pokojne zavrtelo v anjelovom náručí a oprelo sa o jeho krídlo. Cítilo sa v bezpečí tak ako nikdy.
„A si so mnou stále?" spýtalo sa hlasom, ktorý nepripúšťal inú ako kladnú odpoveď.
„Od rána do večera. Cez deň aj v noci. Od tvojho narodenia ťa stále strážim," odhrnul jej vlásky z očí neznámy.
„To je dobre, že si so mnou stále," zamumlalo dievčatko v polospánku a zaspalo.
„Neboj, nikdy ťa neopustím," zašepkal neznámy a držal spiace dievčatko vo svojom náručí.
Hoci dievčatko nepočulo nič z toho, čo neznámy hovoril, vo svojom vnútri cítilo, že jej niekto na jej otázky odpovedal.
Pre nezainteresovaného pozorovateľa to bolo iba malé dievčatko, ktoré dosť nepohodlne a v čudnej pozícii spí na lavičke. Ale tí, či vidia ďalej ako len na povrch, uvidia dievčatko spiace v náručí svojho anjela.