Spomínam si, ako som odchádzala prvýkrát pred piatimi rokmi. Nauniverzitu, ale chvalabohu táto kapitola môjho života plná absurdít sachýli ku koncu.
Teraz tu stojím, kufor je plný, ale aj tak neviem, či som vzalavšetko, čo treba, a odchádzam inak ako pred piatimi rokmi. Je mi ťažko.Vonku vonia repka a mama sedí v altánku. Má taký smutný výraz v tvári,také vyhasnuté oči, že mi je do plaču. Pre rodičov by som sa ajrozdala. X-krát som zrušila rande alebo akciu s priateľmi, lebo mamaostala sama doma a ja som nechcela, aby bola sama. X-krát som urobilapresný opak toho, čo som mala v pláne, obetovala som toľko snov aplánov, pre nich dvoch, lebo mi dali všetko, čo som potrebovala. Niktonie je vďačnejší ako ja.
A aj tak odchádzam. A hanbím sa tešiť.
Je najvyšší čas.
A možno už je neskoro.
