Je koniec. Stále si to opakujem, aby som si na to zvykla. Koniec. Každý deň sa neveriacky dívam na svoju e-mailovú vizitku a vôbec sa tam tie písmená nehodia, tak ich tam nepíšem. Ani neviem, či už smiem, hoci včera mi prišla obálka a v nej vysokoúradný list, ktorým mi teta B. oznamuje, že už tam nepatrím a že vlastne je už koniec. Vraj na moju žiadosť.
Sedíme v pizzerii, na stole šampus a miešané drinky. Pre mňa nealkoholické, som autom." Tiež viem, kedy sa mám predviesť autom. Nevadí, že mi v škole na parkovisku ukradli znak? Okolo nášho stola prechádzajú ujovia v strednom veku, chlípne si nás obzrú, vraj ako dopadli maturity? "Nááá, šak tak dobre, že aj titul nám hneď dali."
Dobre. Čakám. Asi som len unavená, ľahnem si do postele a nohy si žijú vlastný život, mykajú, trhajú sa, šklbú sebou. Som taká unavená, že nevládzem ani zaspať.
Utorok. Nahodím sa do práce a budem sa tváriť dospelo. Kolegovia ma zahrnú blahoželaniami, jeeeej, super, vďaka. Robia si srandu, že či mi náhodou nemajú začať vykať. Tento vtip som nikdy nechápala. Večer sa stretnem s kamošom, ktorého poznám hádam aj sto rokov, po ceste na miesto sa mi načrie vodička do črievičiek, lebo však hádam nepôjdem v teniskách! Dva bavoráky.
To je celé?
Ideme na večeru. Muž môjho života a ja. Wow. Šoférujem (zase) a Muž môjho života si ešte ani nesadne a hneď si objednáva malé pivo. Zdvihnem obočie a objednám si veľkú kofolu. Nevadí. Vypila som ich asi päť. Veziem domov opitého chlapa a hnevám sa, lebo ja som mala byť na jeho mieste, je to môj deň, týždeň. Mesiac!
Dobre. Čakám. Stále nič. Naši sú v Slanom. Mama plakala do telefónu. Zlatá. Poplačeme si spolu v nedeľu, keď sa konečne vrátia domov. Už som fakt veľká.
Príchod domov. Nijaká slavobrána, nijaké konfety a búchajúce šampanské. Starká s motykou v záhrade. "Som doma, všetko v poriadku, starká. No... tak som teda skončila už. .... Dobre, starká, dobre." Nemyslím, že rozumie tomu, čo jej hovorím, ale teším sa, aká bude prekvapená, keď jej poviem, že na prvého júla si nemá robiť program, lebo ju niekam vezmeme.
Dobre. Čakám. Mám chuť na viac než dva bavoráky. Hrabem sa v telefóne, do kelu s kým to len oslávim, s kým sa dám dole......... No. Hádajte, pri ktorom mene som postála.
Čakám. Rozmýšľam. Hádam, či to bude tak ako naposledy. Lebo predsa sme sa dohodli. Teda, dohodli sme sa aj predtým a nejako sme tú dohodu nedodržali a teraz je taká výnimočná príležitosť. Vraj. Čakám. Stále nič.
Vyťahujem papier od tety B. Je to tu - modré na bielom, náležite opečiatkované s vôňou oficiality. Je koniec. Krútim neveriacky hlavou, v pozadí znie Take The Long Way Home. Som tu. Je koniec.
God Is a Dj. Možno po tomto mi to doooojde.
