Len treba byť asi veľmi chápavý. Neviem, čím to je, ale my sme sa rozlúčili úplne pokojne, s tichými slzami na lícach a silnými objatiami v parku.
Teplý večer, ideálny na prechádzku, ideálne vo dvojici. Kráčame plným mestom. Sme len my dvaja, davy prestali existovať. Rozmýšľam, či si to nerozmyslím.
Nie! Nemôžem. Nevládzem. Nechcem. Nedá sa.
Sadneme si do parku na lavičku, neďaleko pokrikuje bezdomovec, ľudia sa tu špacírujú.
Čo ďalej? Otázka za milión? Otázka vyriešená ešte skôr ako vyrieknutá...
Hrnú sa nám slzy do očí. Mne najviac až pri odchode. Počúvam, ako mi rozpráva o svojom posratom živote. Vraciam sa do reality. Toto predsa nemá byť o ňom, ale o nás! Alebo už nie? Už nie. Nie je o čom. Chytá ma za ruku a pokyvuje hlavou, že chápe. Naozaj chápe. A necíti zlosť, nemá prečo. Iba sa neveriacky dívam, očakávam výbuch, ale nič neprichádza. Iba pokoj a chápavý stisk ruky...
A na záver vodopád sĺz a nekonečné objatia. Muselo to prísť...
Nechcem, aby ma viezol domov, idem električkou. Aha. "Moje" električky už nechodia. Nevadí. Prejdem sa. Idem podchodom a v duchu nadávam, že kaser mám doma. Je teplý večer, tichý, voňavý, cítim v ňom leto. V ušiach mi znie Saltwater. Zhlboka dýcham a cítim voľnosť. Som preto zlá?
V autobuse sa mi chce plakať.
A potom sa mi chce plakať, keď prídem pred vchodové dvere a zistím, že Steblo sa síce zamkla, ale kľúč nechala pichnutý v zámke. Chce sa mi cikať. Steblo nedvíha. Až po trištvrte hodine klopania, búchania, kopania do dverí a neutíchajúceho vyzváňania jej telefónu, ktorý počujem cez dvere, na štyridsiatyprvýkrát dvihne. Moja zlatá.
Keď ju sprdnem za ten kľúč, padám do postele a len tak btw. oznamujem tento koniec.
Ráno sa ma ešte spýta, či sa jej to náhodou nesnívalo.
Tiež sa pýtam...
