Stalo sa. O pár dní. Prechádzali sme sa, rozprávali, dokončovali jeden za druhého vety a smiali sa na tom, že stačilo si pozrieť do očí a vedeli sme, čo sme chceli povedať. Mala som pocit, že som stretla svoju spriaznenú dušu. Stále ho mám. A to je dobre. Hoci sa nevidíme, lebo žije v inej krajine, a ani nie sme v kontakte, myslím na neho. Najmä v poslednom období, keď sa môj život vrtí v takých turbulenciách a všade je vietor a fúka mi do očí prach a do duše listy zo stromov.
Včera som sedela u bratranca v podniku. Vždy, keď sa stretneme, spomeniem si na moju spriaznenú dušu. Tak som si spomenula aj včera. Bratranec naťukal čosi do mobilu a podal mi ho so slovami: Voláš mu. Roztriasla som sa ako osika a dokonca som cítila aj trému, ako kedysi, keď som mala pätnásť a išla som na prvé naozajstné rande.
Tak som počula moju spriaznenú dušu po strašidelne dlhej dobe. Sú to už takmer tri roky, čo sme sa videli naposledy, no mne to príde ako sto rokov, lebo toľko vecí sa odvtedy stalo...
Pri zvuku jeho hlasu, pri jeho smiechu som zatvorila oči a predstavila si ho, ako sa smial takisto pred tými sto rokmi, keď som ho stretla... Videla som znovu jeho tvár, úsmev, cítila jeho prítomnosť napriek vzdialenosti a časovému posunu. Znovu som ho videla tak ako naposledy... So zmoknutými vlasmi na peróne, so zamrznutými slovami na perách: Stačí slovo, a ja ostanem. Nepovedala som to. Možno som mala. Možno by sa tým všetko zmenilo. Ale ja som nechcela spútať moju spriaznenú dušu. Stačí mi, že viem, že je.
Od včerajšieho telefonátu sa usmievam. Pripomenul mi to prekrásne leto, keď som moju spriaznenú dušu stretla. Keď som zažila to, čo som odvtedy nezažila a ani nezažijem. Lebo človek má len jednu spriaznenú dušu na tomto svete a J. je tá moja.
