Pred nedávnom, keď som len tak sedela s mamou v altánku v záhrade, popíjali sme kávu a rozprávali, čo ktorá z nás zažila za ten týždeň - dva, čo sme sa nevideli, mama prehodila, že kolegyni v práci ostalo zle a odpadla, a že nikto nevie, čo jej je, lebo ešte neprišla do práce. Dialóg:
"Je tehotná?"
"Nie. Ona nie je ani vydatá."
"A koľko má rokov?"
"Dvadsaťsedem. Stará dievka."
V tejto chvíli mi zabehla káva.
"A to akože ja, čo budem mať v októbri dvadsaťpäť, tiež už budem potom stará dievka?!"
Mama sa zasmiala tým svojím hrudným smiechom.
"To sa ma opýtaj v októbri."
Zasmiali sme sa na tom, ona veselo a trošku škodoradostne, lebo vie, aká som bola frustrovaná po svojich dvadsiatichštyroch narodeninách, a ja tak nejako váhavo a bojazlivo. Odvtedy nad tým rozmýšľam. Myslela som si, že pojem stará dievka skapal spolu s 20. storočím a seba som vždy radila do kolónky mladá, cieľavedomá, samostatná a sebestačná žena schopná sa o seba postarať.
Asi som sa mýlila a tú vyššie spomenutú kolónku som si vymyslela, aby som zakryla svoju samotu a občasné zúfalstvo z toho, že o dva - tri roky mi začnú tikať hodiny a budem ešte viac neznesiteľná.
Mami, ďakujem, opäť si mi raz otvorila oči :)
