Šesť výťahov. Úžasné. Pred nimi množstvo mladých ľudí. Usmievajú sa a sú krásne oblečení. Teraz sa pri nich pristaví a bude vyzerať, že vo firme pracuje už celé veky. Že už má auto. Byt. „Badge“, povie takmer flegmaticky smerom k nej strážnik v uniforme a chce jej zabrániť v ceste k výťahom. „Prosím?“ nerozumie. „Badge!“ zopakuje strážnik dôraznejšie. Slečna Nôtiková sa zháči. Úsmev na perách jej zamrzne. Ustúpi krok do zadu. Strážnik sa mračí. „Nerozumiete? Ukážte predsa BADGE!“. Ahá, badge!, uvedomí si, čo asi môže znamenať to záhadné slovíčko. No jasné! Vytiahne z vrecka visačku s názvom firmy. Ten symbol, že sem bude patriť. Kľúč. Vstupenka do raja. „Nech sa páči“, opäť sa usmeje a strážnik sa uspokojene oprie o stenu. Bolia ho nohy. Ale slušný plat ich pofúka.„Už nech je piatok“, povie chlapec s nagelovanými vlasmi kolegovi. „Presne. Ale nedeľu nemám rád. To už je na blízku pondelok“. Slečna Nôtiková počúva dialóg. Budem najlepšia. Ja si budem prácu užívať. Ráno prídem o pätnásť minút skôr ako všetci ostatní. Aby videli, že mňa práca baví. Večer budem odchádzať medzi poslednými. Snáď si to manažér všimne. Do roka si kúpim auto. Slečnu Nôtikovú mierne napne na zvracanie, keď výťah prudko vystrelí smerom hore. Potom už len privrie oči a ani nevie ako, pristane na ôsmom poschodí. „Dovolíte, prosím Vás?“, snaží sa predrať cez navoňanú mládež. Výjde z výťahu a priblíži sa k dverám s okrúhlou kľučkou. Stlačí ju, ale dvere sa neotvoria. Potlačí druhýkrát a opäť nič. Keď trochu znervóznie a po prvýkrát pocíti náznak vnútornej neistoty, pristúpi k dverám mladík. Vytiahne badge a priloží vedľa dverí na určené miesto. „Teraz to pôjde“, poučí ju a stlačí kľučku. „Aha“, rozpačito sa slečna usmeje. „Ďakujem“ povie a predstaví si, ako otvára dvere už ako prijatá zamestnankyňa. Recepčná ôsmeho poschodia ju upozorní, aby počkala za rohom, kde sú stoličky, automat na kávu a mikrovlnka. Tu je krásne. A všade sú nádoby s vodou......no nie je to úžasné? Budem sa môcť kedykoľvek napiť! „Som locknutá v jednom Auftragu a som zvedavá, či ešte dnes budú apprúvnuté Freigaby. A večer prídu firmupy. Ach, ja tu nechcem byť do desiatej!“ počuje slečna Nôtiková inú slečnu pri kávovare. Zamrví sa na stoličke. Začne sa tešiť na nové slovíčka v jej každodennej komunikácii. To bude Marek pozerať. Snáď potom nebude mať komplexy. Predsa len robí v mestskej knižnici......a to nie je bohviečo. Potom si slečna vytiahne z kabelky papier so svojim životopisom. Chce si ho preopakovať. Aby bola úspešná. Aj svoje vlastnosti. Rada pracuje v tíme, chce pracovať vo veľkej firme, zakoreniť sa v nej. Nechce byť v malej firme a žiť v neistote. Je flexibilná, zodpovedná, spoľahlivá. Ach, dúfam, že som na niečo podstatné nezabudla!O týždeň slečna Nôtiková leží doma v posteli a plače. Neprijali ju. Cíti životnú prehru. Stratu príležitosti. Zlú budúcnosť. Chudobu. Tvár má obrátenú smerom k vankúšu a nahlas vzdychá. A tak veľmi sa tešila. Chystala sa. Cítila nádej. Teraz už len sklamanie. Má tridsaťtri a nemá pračku. Nabudúce to výjde. Musí.
Freigabe
Prechádza sa okolo jazera a je šťastná. Asi okolo neho urobí celý jeden okruh. No nie je to super? Kto by sa netešil? Pracovať vo veľkej nadnárodnej firme je úžasné. Keď bola na pohovore a personalistka v krásnych dlhých šatách jej zvonivým hlasom položila otázku, ako si svoj život predstavuje o päť rokov, hneď vedela, čo odpovie. Pracovat vo veľkej firme s krásnym výhľadom z okna do budúcnosti. Rásť v kariére. Vzdelávať sa. Na pohovor sa vzorne pripravovala celý mesiac. Keď prichádzala na konkurz do výškovej budovy a približovala sa k dievčatám na recepcii, tajne im závidela. Sú prijaté. Prešli výberovými kolami. Musia byť šikovné, inteligentné a patrične vzdelané. Jedna zo slečien jej podá do rúk visačku. To je krása. Je na nej názov firmy. Teraz je na chvíľu jej súčasťou.






