Alica stojí u Zuzky na balkóne, vykláňa sa a fajčí. Zuzka je medzitým v kúpelni a dáva prať. Dnes povedala, že perie veľmi rada, lebo presne vie, kedy pračka doperie a ona rada sleduje čas. Teraz je spokojná, že je Alica na balkóne, lebo sa môže nerušene venovať praniu.
Sú takmer tri hodiny v noci. Sedí na posteli. Spať sa nedá. Zbytočne sa pokúša už od dvanástej. Všetko ho ruší. Nekonečné množstvo dookola prúdiacich myšlienok, otravný dážď kvapkajúci na okno, krátky záblesk svetiel auta, ktoré práve prešlo po ulici. „Nie! Tu sa spať nedá!“ Oliver zo seba zúrivo strhne perinu a sadne si. Začne sa pohrávať s mobilným telefónom. Musí jej napísať. Musí. Nevydrží to. Je taká úžasná, taká bezbranná. Taká nevinná a neskúsená. S čímsi takým sa už dávno nestretol. A tak krásne sa smeje.
