V dvoch posledných storočiach, až do čias Einsteina bola Newtonova sústava považovaná za konečnú odpoveď na základné pravdy vedy, za konečný a navždy daný obraz sveta. Táto pravda našla svoje vyjadrenie aj vo v hrdinskom dvojverší A. Popa:
Svět, jeho zákon v temnotu se nořil.
„A budiž Newton!" Pánbuh světlo stvořil.
Po objavení Einsteinovej teórie relativity, keď už fundamentálne myšlienky Newtonovskej mechaniky opúšťali priestor myslenia a pokroku, bolo napísané pokračovanie tohto dvojveršia:
Nečekal ďábel dlohuho na odplatu.
„A budiž Einstein!" Už je zase tma tu[1].
A dnes, keď je ten starý (novoveký) aj ten moderný (postmoderný) obraz konfrontovaný ekologickým problémom a ekologickou krízou, mám chuť napísať ďalšie pokračovanie dvojveršia:
V znesvätenom svete kríza rezonuje v posledných storočiach.
„A budiž Ekos!" znovu máme klapky na očiach.
Nie je to náhoda, že mnohí teoretici, filozofi, aktivisti tvrdia, že najväčšia chyba ľudstva spočíva v tom, že doteraz sme nepochopili, čo je človek, čo je príroda, čo je inteligencia, čím ľudia sú a čo robia. A keďže v mnohých vedách a spoločenských aktivitách opomíname dôležitý prvok našej existencie - prírodu, Zem - náš existenčný habitat a ignorujeme ekologický kontext, možno potrebujeme nového Boha. Mohol by byť tým súčasným Bohom Ekos? Človeku - osobnosti hovoríme, že je jednotou fyzického - psychického a spoločenského, alebo inak, osobnosť ako bio-psycho-sociálna jednota, ale zabúdame na náš rozmer ekologický a akoby sme odmietali vziať na vedomie, že žijeme na Zemi, v určitom biotickom spoločenstve, že spolu s ostatnými druhmi mimoľudského bytia - s rastlinami a zvieratami sme súčasťou jedného veľkého orchestra a vzájomného pôsobenia skupín, tried, národov, druhov v energetickom toku pavučiny života. A pritom v histórii (každej) ľudskej kultúry hrajú aktívnu úlohu iné druhy.
Nielen zabúdame, ale dokonca ani neuvažujeme o tom, že rozšírením využívania a kontroly nad „mimoľudským" (nad rastlinami, zvieratami, nad Zemou) sme si vytvorili strategické nástroje na expanziu moci, aj tej sociálnej, ktorá zmenila dokonca aj ľudí na nástroje. Ale túto myšlienku už vyslovil aj Newbold (a nielen on), keď hovoril o „domestifikácii" iných ľudských bytostí. Ak sa teda obrátime k ekológii ako „rozvratnej vede" nájdeme tam mnoho inšpirácií pre nový pohľad na Zem. A prečo „rozvratná"? Prekonávajúc obmedzenia a také úzke videnie (s klapkami na očiach) rôznych foriem ľudských aktivít, nám pomáha rozhliadnuť sa okolo seba a vidieť svet z inej - vyššej perspektívy.
Ak teda staré odchádza a nové nastupuje, čo je zreteľné v tom, že kríza v rôznych podobách sprevádza naše životy, tak potrebujeme nielen nájsť harmonickú súvzťažnosť s prírodou, ale aj radikálne odlišné sociálne a ekonomické štruktúry, než máme teraz. A naše prežitie potom naozaj bude záležať na tom, či sa nám podarí takú zmenu uskutočniť, aby sme toto manželstvo nebies s peklom prekonali, ako o tom v básni píše William Blake (The Mariage of Heaven and Hell).
Mám pre vás inšpiráciu, podnet, energoinformáciu a nazdávam sa praktickú, zmysluplnú: bioregionálne myslenie. Bioregionalizmus zaraďujú mnohí k smerom „radikálnej ekológie" spolu s hlbinnou ekológiou, ekofeminizmom a sociálnou ekológiou, keďže presadzuje decentralizáciu moci a ekonomiky a navrhuje nahradiť umelé prirodzeným, aj umelé historické hranice prirodzenými. Čo je pre mňa osobne podnetným v tejto koncepcii: udržanie a zachovanie celistvosti regiónu, jeho ekonomickej sebestačnosti a politická moc, ktorá má prináležať spoločenstvu ľudí, komunite, ktoré v danom regióne žijú. Tým druhým dôvodom je príbeh... prerozprávaný príbeh: v balade, piesni, filme, legende, evente (udalosti), v turistickom chodníku, v prípadovej štúdii. Príbeh, ktorý nejakým spôsobom prežívame, v ktorom cítime históriu alebo udalosti miesta v ktorom žijeme, príbehy jej obyvateľov - ľudských aj mimoľudských.
A tak príbehom môjho miesta a hlbokého ľudského záujmu o krajinu - domov, slovko tak teplé, tak hlboké môže byť ťažba uránu na Jahodnej, vyhodená (opustená) sučka z rodu malých bradáčov tesne pred vrhom, ktorá si v snehu a ľadovom vetre vysilená ľahla na chodník, alebo ohrozený druh chrobáka, ktorý navždy z tohto miesta zanikne, ak začnú betónovať a zrušia štrkovisko.
Začnime si všímať práve tieto príbehy. Príbehy nášho miesta, príbehy Zeme v tom našom - tu a teraz. Moderná doba rozdelila ľudský život na množstvo segmentov a monád, ale nie sú len sledom izolovaných a neprepojených epizód. Prežívajme ich, vnímajme, integrujme do nášho života. Pretože ako povedal, napísal Albert Einstein: „radosť vidieť a rozumieť je najkrajší dar prírody". Aj život človeka začína v určitom okamihu, na určitom mieste a je cestou. Akou cestou môže byť? Tak tento zmysel mu dávame my sami.
[1] Kuznecov, B.G. 1972. Einstein. Život - smrt - nesmrtelnost.
