...je zopár vecí, ktoré neodmysliteľne patria k môjmu životu: príroda, ktorá je pre mňa posvätnou, rodina ktorá ma drží nad vodou, priatelia, ktorí stoja pri mne kdekoľvek a kedykoľvek a láska, ktorá dáva môjmu životu zmysel... Zoznam autorových rubrík: Ekologická etika, O zvieratách a ľuďoch, Súkromné, Nezaradené
Počas niekoľkých posledných dní stovky ľudí zaregistrovalo uviazaného psa pod mostom v Košiciach, s previazanou papuľou a drôtom zviazanými labkami. Pomaly, vyhodený ako nepotrebná vec, bez možnosti dať o sebe vedieť, umieral.
Pre tých, ktorí milujú more a hory, radi stanujú a chcú si na letnú dovolenku vziať psov, odporúčam netradičný, ale čarovný typ dovolenky pod stanom, v Chorvátsku. Je to pomerne blízko, aby bola dovolenka zároveň ekologická.
Súhlasím s názorom Slobody zvierat, mám vážne výhrady proti reportážam o cirkusoch, o zvieratách, o vzťahu človek – zviera tak, ako ich produkuje a vysiela televízia Markíza. Ide o mediálne retušované polopravdy a skrytú persuáziu
Pravdepodobne si to ani neuvedomujeme, že žatvy predstavujú smrteľnú hrozbu pre tisícky mláďat sŕn, zajacov a iných drobných cicavcov, dokonca aj vtákov hniezdiacich v obilí. Štatistiky neexistujú.
Do našej rodiny opäť na chvíľku pribudla nová podnájomníčka. Pribudla trochu zvláštnym spôsobom. Niekto mi ju v čase, keď som bola mimo SK, jednoducho nechal na rohožke pred dverami bytu.
Strieľanie a iné, často kruté usmrcovanie psov, mačiek, aj iných zvierat v obciach je desivou, ale stále bežnou praxou. Zároveň je nemorálnym a odsúdeniahodným nástrojom v rukách mnohých starostov a poľovníckych združení, alebo konkrétnych jednotlivcov. Tvárime sa, že to tak nie je, ale osobne som riešila takéto smutné konkrétne prípady, napríklad v obci Debraď, Kvakovce, Zdoba.
Máte svojho psa na reťazi? Alebo trpí „reťazovým zajatím“ pes u vašich susedov? Alebo Vám to ešte nenapadlo, zamyslieť sa predstavou smutného psa, ktorý často celý svoj život prežíva uviazaný. Uviazaný pes môže jedine sledovať ako beží život okolo neho... nepostráži, neochráni, nebude ostrejší, nevychová sa, nikdy nebude šťastný a nebude žiť, len prežívať! Naozaj, prežívať... Mimochodom, prekračujem demarkácie len čisto medziľudských vzťahov, pretože tento článok bude o psoch na reťazi, o stereotypoch v našom myslení, aj o absencii Zákona o ochrane zvierat na Slovensku. Tento príbeh z druhej ruky som prvoplánovo venovala Argovi a Benymu, ale možno Vás zaujme...
Potýkam sa už istú dobu so zvláštnym osobným problémom, ktorý chcem sama so sebou vyriešiť, ale v ktorom sa občas topím, strácam, blúdim. Mám rada ľudí, ale... Hlboko sa ma dotýka krutosť okolo nás, rovnako ako ľahostajnosť okoloidúcich, okoložijúcich - voči krutosti a preto mi čoraz častejšie rezonuje v mysli otázka: kam si sa podel človek? Tie formálne heslá o humánnosti a ľudskosti ma už niekedy unavujú, občas si len so smútkom poviem, och ty homo ludens, homo economicus. Tá maska civilizovanosti je pre mňa naozaj len maskou v dnešnom turbulentnom svete zmien, násilia, agresie a krutosti. Alebo je to celé len vďaka jednostranne zameranej medializácii krutosti a násilia a je lepšie predať televízor a zrušiť internet. Potrebujem si zjavne vybudovať obranné mechanizmy... Predsa však...
Do našej rodiny pribudla nová nájomníčka. Svoje nájomné nezanedbáva, ale dokonca ho platí plným priehrštím a krok za krokom buduje spolu s nami oikos - domov. Nájomné platí v naturáliách a denno-denne rekonštruuje svoje hranice dočasnej opatery. Posúva ich smerom k osvojeniu. Akoby sa rozhodla: „tu budem bývať“. Je najmenšia z mojej psej svorky, ale neuveriteľne silná, vyrovnaná a rozumná.
Cirkusová sezóna pokračuje a do Košíc opäť po roku zavítal cirkus Aleš. Lesk reklamných pútačov dokáže privolať obecenstvo. Ale ja opäť cítim smútok a nevôľu a chuť, postaviť sa pred farebné pútače sľubujúce zábavu a pýtať sa okoloidúcich, či vedia a rozumejú reklame, v ktorej sa objavuje slovo „drezúra“. Úprimne ma zaujíma, či rodičia a starí rodičia kupujúci lístky na drezúru zvierat vedia, o čom drezúra je.
Zmocnil sa ma v týchto letných dňoch pocit, že Košice – mesto, ktoré milujem, mesto tolerancie a kultúry, mesto troch známych a prestížnych slovenských univerzít, mesto rôznych národností a menšín, mesto mladých má svoju odvrátenú stranu, pod ktorú sa podpisuje nevedomosť, ľahostajnosť, odstup. Zmocnil sa ma pocit, že Košice – mesto, ktoré milujem, má problém veľkých rozmerov, ktorí rieši len neveľká komunita zúčastnených a empatických, rovnako dve, či tri organizácie, ktoré nestíhajú, len hasia požiar obrovských rozmerov. Neviete o čom hovorím, však? Hovorím o vyhodených, opustených, túlavých zvieratách, o zvieratách na ulici, ktorých počet na ulici stúpa. Pochopiť tento problém nie je možné izolovane, neodohráva sa v nejakom kultúrnom a sociálnom vákuu, má svoje štrukturálne pozadie, kontext.
Nie, nebude to odborná štúdia, ani moralizovanie, len taká obyčajná nedeľná úvaha. Úvaha vyvolaná skúsenosťami a prežívaním posledných dní. Úvaha o dobre, zle, utrpení, krutosti. Prečo? V našej rodine pribudol nový člen. Pravdou je, že len dočasne, pravdou tiež je, že nie je z ľudskej ríše. Maťko je malé, sotva trojmesačné šteňa, ktoré ktosi v obci Kokšov Bakša vyhodil do veľkokapacitného kontajnera, kde pomaličky umieralo hladom. Nedokázalo z kontajnera vyliezť a keď ho jeden náhodný okoloidúci našiel, už sotva dýchalo. Dva dni infúzií a špeciálna starostlivosť postavili šteňa na nohy. Ocitlo sa v dočasnej opatere a hľadáme mu domov. Ja mám však zmätok v duši, opäť cítim smútok a zaujíma ma najmä tá stará a neustále rezonujúca otázka mojej mysle: „Kam si sa podel človek?“
Štatistické a ekonomické ukazovatele z prvých rokov tretieho milénia ponúkajú smutné fakty: vo svete, v ktorom je nás sedem miliárd je každú hodinu zabitých viac než 11 miliónov tzv. hospodárskych zvierat. Idylické predstavy o tom, že žijú spokojný život a sú humánne zabité je iluzórna v predstavách ľudí. Je to bežná prax, to musíme s poľutovaním konštatovať. Musíme prihliadnuť aj k ďalšiemu momentu a tým je nadprodukcia a naša neuveriteľná schopnosť plytvať, hoci veľká časť sveta hladuje, resp. umiera od hladu. Ďalších 11 tisíc zvierat každú hodinu umiera v pokusných laboratóriách potom, čo si prešli naozajstným peklom, často len pre zopakovanie animálnych pokusov, ktoré už boli vykonané mnohokrát pri testovaní motorových olejov, žieravín, riedidiel, farbív a iných chemických látok. Ďalšie tisíce zvierat umierajú každú hodinu pre luxusnú kožušinu, kabelky, pižmo do parfumov, pre zábavu.
Spomienky a listovanie v denníku mojich príšeriek - mojich psích priateľov, ktorý už nejaký ten čas píšem, mi pripomenul deň, keď som spoznala úžasné stvorenie. Písal sa rok 2009... Smutný osud a dramatický príbeh malej Adelky s dvomi amputovanými labkami - prednou aj zadnou - vháňal pred štyrmi rokmi slzy do očí ľuďom na Slovensku aj v Čechách. Dramatický životný príbeh handicapovanej fenočky sme začali písať vo vozňovom depe, kde prežívala medzi koľajnicami po ťažkom úraze a amputácii dvoch labiek, keď sme sa o nej dozvedeli...
Včera bol jednoducho bláznivý deň na našom sídlisku v Košiciach. Akoby sa vrece roztrhlo so psíkmi „túlavými labkami", ktorí sa ocitli na ulici. Najprv telefonát mojej adoptívnej sestry Ivety, že na električkovej zastávke leží zúbožený špinavý psík, o hodinu nato, ďalší telefonát, že v okolí obchodného centra sa túla vystrašené psíča zlatistej farby a tak sme jednoducho s Tomom pustili všetko z ruky a vyrazili do terénu.
Nespočetné množstvo miliónov zvierat hospodárskych (v potravinárskom, odevnom priemysle), spoločenských (vo výskume a vzdelávaní, v zábavnom priemysle), aj divoko žijúcich (v zajatí, či vďaka rozšírenému pytliactvu) permanentne a denno-denne stráda a trpí. Našťastie, nie všetci ľudia zastávajú postoje a názory, že zvieratá sú tu len a len na uspokojenie našich potrieb a že ich môžeme využívať, zneužívať, zaobchádzať s nimi podľa vlastnej ľubovôle. Hoci je všeobecne známe, že vzťah človek - zviera je obohacujúci, hoci sme mnohí počuli, alebo vieme o canisterapii, hipoterapii, málokto naozaj vie, že kontakt so zvieraťom - spoločníkom sa spája zvlášť u detí a mládeže aj s kvalitnejším vývinom a dokonca s terapiou.
Na bleskovskách.cz čítam dnes dopoludnia zaujímavosti o pomele ako o ovocí, ktoré je najväčším medzi citrusmi a keďže som naň dostala chuť, pripravila som si takú poriadnu vitamínovú dávku tohto kríženca grapefruitu a pomaranča. Moja Bona opäť milo prekvapila. Kým som telefonovala s kamarátom z moravsko-sliezskej Zeme českého teritória a polievala fialky a bonsaje v mojej izbe, urobila čosi, čo si doteraz nedovolila. Táto malá príšerka z rodu bradáčikov si vyliezla na stôl v kuchyni a s riadnym apetítom si dala môj olovrant.
Odchádzame z domu. Bonnie a Adelka z ríše psov ma sprevádzajú, takmer ako vždy. Je obyčajný deň a my sa chystáme na obyčajný výlet – k rieke, kde tvorím, píšem, premýšľam. Otváram dvere auta a šup, Bona automaticky vyskakuje na zadné sedadlo prikryté dekou a Adelka, moja dvaapolabková handicapovaná psia slečna za ňou. Usadili sa spokojne a čakajú až vyrazíme. Moje auto jazdí na naftu, moje baby sú na pohon piškótový.
Toto mlčanlivé zvolanie sa objavilo v živote každého z nás. Odkiaľ sa berie ten zvláštny stav, keď sa spustí v našom vnútri morálny softvér a signalizuje - bliká červenou, že je čosi nesprávne? Nie nadarmo sa hovorí v známom slovenskom prísloví: "Dobré svedomie je mäkká poduška", alebo "Aj na kameni sa vyspíš, keď máš čisté svedomie".
Táto otázka sa akosi príliš často objavuje v mojich reakciách na udalosti každodenné. Aj včera vo mne zarezonovala plnou silou a spôsobila ten zvláštny bolestivý pocit voľakde pod bránicou. Ako je možné, že mnohí z nás disponujú súcitom, empatiou a je pre nich nepredstaviteľné ublížiť, uškodiť? A sú medzi nami takí, u ktorých akoby nefungoval ten zvláštny vnútorný softvér zvaný „svedomie“ a dokážu sa správať kruto, bezohľadne, bez štipky súcitu.
