Odvtedy prešlo pár týždňov, ale ja cítim potrebu, hovoriť o tom. Chcem Vám toho toľko povedať, že ani neviem čím začať. Navyše, nemáme príliš veľa času. Prečo? Sme dočasné bytosti. Zrazu som nás v tom filme videla inak, zbavená ilúzií o našej ľudskosti, ktorú som v sebe živila. Zbavená ilúzií o výchove, náboženstve, vzdelaní, ktoré nás učičíkalo v našom bytí. A tak som presvedčená, stále viac a viac, že je potrebné deťom vysvetľovať ako spoločnosť nakladá so zvieratami. Nazdávam sa, že rastie potreba tvoriť a prezentovať príbehy, ktoré by mladých ľudí povzbudzovali k pochopeniu prírody, k nášmu miestu v tomto svete. Máme nádej byť lepšími? Prerozprávať náš ľudský príbeh? Ako spieva Zuzka Smatanová: „to ja volám niekam tvojím smerom, tichú ľútosť bez slova, viem, že nie je neskoro, začať zase odznova... nikdy nie je neskoro, začať zase odznova".
Nevidené zviera
Žijú tu s nami. Obývajú túto krásnu planétu od nepamäti a sú súčasťou biodiverzity - rozmanitosti druhov. To, aký vzťah máme k zvieratám, úzko súvisí s tým, aký vzťah máme k sebe a k druhým ľuďom. David Abram pripomína: „žijeme vo viac ako v ľudskom svete". Dôležité je však uvedomiť si, že pokiaľ sa rozhodneme nejaké zviera využívať pre naše potreby, zvieratá nemajú možnosť do našich rozhodnutí vstupovať, ani ich meniť, nevedia povedať nie, nevedia povedať: nechcem cítiť bolesť, strach, zúfalstvo.
Azda by som mala začať niekoľkými historkami z mojich vlastných skúseností. Prvé zviera, ktoré ma naučilo, že cíti a má svoj citový život, že dokáže ľúbiť, tešiť sa zo života a spoločných hier, bol zajac Filip, ktorý žil v našej rodine, keď som bola ešte dieťa. Hrával sa s nami na schovávačku a nahrádzal nám tak veľmi žiadaného psa, ktorého som doma mať nemohla. Dôvodom boli predsudky mojej mamky, ktorá tvrdila: pes do bytu nepatrí. Dnes je už všetko inak, mám psov, psa majú aj moji rodičia a mnoho svojho voľného aj profesijného času venujem nielen mojim vlastným domácim zvieratám, ale aj právam zvierat, etike zvierat a dobrovoľníctvu v tejto oblasti.
Keby zvieratá vedeli hovoriť
Známy filozof L. Wittgenstein kedysi povedal: „keby lev dokázal hovoriť, nerozumeli by sme mu"[1]. Áno, pravdou je, že zvieratá medzi sebou komunikujú inak, iným jazykom, než je ten náš ľudský, ale ak by sme sa snažili ich komunikácii porozumieť, mnohému , čo nám hovoria, čo nám chcú povedať, by sme pochopili. V dôsledku antropomorfizmu robíme chybné závery o zvieracích emóciách, o ich chovaní. Napriek tomu, z pozorovania zvierat môžeme vytušiť a rozoznať, či sa boja, smútia, tešia, či sa cítia šťastne alebo či sú zúfalé, apatické. Zvieratá jednoducho majú emócie. Stačí sa im pozrieť do tváre, posúdiť postoj, výraz očí, držanie tela. Jane Goodallová, známa aktivistka a autorka mnohých krásnych príbehov pozorovala Flinta - z rodu šimpanzov, ktorý po smrti matky prestal prijímať potravu a zomrel žiaľom. Jane Goodallová píše: „nikdy nezabudnem na scénu, keď tri dni po Floinej smrti se Flint zvolna vyšplhal na vysoký strom pri potoku. Kráčal po jednej vetve, potom sa zastavil a znehybnel, civel do prázdneho hniezda. Zhruba po dvoch minútach sa odvrátil a s pohybmi starého človeka sa zošplhal, urobil niekoľko krokov, ľahol si a rozšírenými očami zíral pred seba" [1;81].
Ja mám podobnú osobnú skúsenosť. V letných augustových dňoch obletela svet smutná správa z pražskej ZOO. Pri hre zahynul gorilí samček - obľúbené gorilčiatko menom Tatu. Bol milovaným, živým a zvedavým prírastkom v gorilej rodine aj obdivuhodným zjavom pražskej zoologickej záhrady. Vďaka svojej neposednej a dobrodružnej povahe udržiaval celú skupinu goríl aktívnu, pretože zapájal do svojich hier nielen ostatné mláďatá, ale aj dospelé jedince. My sme pražskú ZOO navštívili práve v týchto dňoch a mala som, priznávam zmiešané pocity. Na jednej strane som si uvedomovala krásu divokých zvierat, úžas nad ich dokonalosťou, aj fakt, že zvieratá, ktoré sú na pokraji vyhynutia žijú v zoologickej záhrade dlhšie než vo voľnej prírode, majú veľké výbehy, zdravotnú starostlivosť a je o nich postarané. Na strane druhej sa mojej duše dotkol pohľad gorilieho samca Richarda, ktorý stál apaticky vo výbehu a v jeho uprenom pohľade som čítala smútok. Hľadel mi do očí a ja som cítila jeho žiaľ. Bol to jeho smútok, či ten môj? Bol to jeho smútok a moja hlboká empatia.
Skutočný príbeh: siroty z rodu grizly
Pri čítaní knihy Na zvieratách záleží (2009) z edície Nové svety od známeho biológa M. Bekoffa som so zatajeným dychom sledovala rôzne skutočné príbehy. S jedným z nich sa s vami podelím. Je o dvoch osirelých medvieďatách grizly, ktorých matku zastrelili na Aljaške, neďaleko Russian River. Zostali spolu. Malá medvedica zostala so svojim zraneným súrodencom, ktorý nevládal chodiť, kríval a veľmi pomaly plával. Nechávala ho žrať ryby, ktoré vyhodila na breh. Očitý svedok hovorí: „Objavila sa s rybou, vytiahla ju na breh, potom ustúpila a nechala druhého medveďa zožrať ju" [1] . Zjavne sa o svojho brata starala a jej podpora mu zachránila život. Zvieratá si často pomáhajú a to len potvrdzuje, že aj ich svet je citoch, o priateľstve, o empatii.
Namiesto záveru...
Častá argumentácia či už ladená v zmysle „pre" alebo „proti" využívaniu zvierat má rôzne podoby. Točí sa okolo speciesizmu, predsudku, ktorý nespravodlivo uprednostňuje druh Homo sapiens. Pravdou je, že sa od ostatných zvieracích pozemšťanov odlišujeme, ale nie sme jediným druhom, ktorý dokáže myslieť, cítiť bolesť, báť sa a trpieť. A ako som na inom mieste už napísala: "Alebo si možno v prvom kroku predstaviť ako by nám bolo, ak by nás niekto zavrel do klietky, chytil do pasce, označil štítkom, ovládal, obmedzoval, mrzačil či vhodil do vriacej vody".
[1] BEKOFF, M. 2009. Na zvířatech záleží. Praha: Triton, 2009.
