Využívanie zvierat, ktoré je spojené s krutosťou, s nezodpovednosťou, poznačené bezohľadnosťou človeka tu bolo oddávna. Ľudský živočích - „homo moralis" využíva všetky druhy zvierat pre mnoho účelov: jedlo, výskum, vzdelávanie, zábava, či testovanie všetkého možného. Mnoho ľudí tvrdí, že úžitok pre človeka je tým kritériom, ktoré takéto konanie ospravedlňuje. Je tu však aj iný fenomén. Dnes uvažujem o týraní a nezodpovednosti voči spoločenským zvieratám, ktorej sa objavuje čoraz viac v našom bežnom každodennom živote. Voči zvieratám za ktoré sme my rozhodli, že budú v našich životoch a končia ako nechcené, či vyhodené na ulici, v kontajneroch, v lese, uviazané pri strome, ale v rieke...
Týranie zvierat existovalo pravdepodobne v každej spoločnosti, dnes si ho však viac uvedomujeme zásluhou médií, aj neúnavného úsilia tých, ktorí sa zasadzujú o ich ochranu a uznanie (či už v oblasti práv, hodnoty osebe, alebo blaha zvierat). Týranie zvierat sprevádza mnoho bolesti, strach a úzkosť, stres, pretože sa jedná o živé bytosti schopné vnímať. Už niekoľkokrát som vo svojich Príbehoch z druhej ruky hovorila o tom, že ak chceme porozumieť zvieratám, musíme sa snažiť pochopiť ich vlastný svet. Ale aj prijať myšlienku, že sú to rovnako ako my kooperujúce, živé, cítiace bytosti, ktoré s nami tvoria spoločenstvo. Emocionálne stavy zvierat je rozpoznať veľmi ľahké: v ich tvári, v očiach, v ich postoji, držaní tela, zvlášť, ak ide o cicavcov. Emocionálna skúsenosť
Príbehy posledných troch dní v našej lokálnej komunite ma nenechali ľahostajnou: zastrelení psíci v Čecejovciach, uviazaný pes, ktorý umrel hladom v Hatinách (Moldava n./Bodvou) a šteňa hodené do veľkokapacitného kontajnera v obci Kokšov - Bakša.
Aké sú zdroje našej ľahostajnosti, nezáujmu, našej krutosti, alebo morálnej slepoty agresorov, teda ľudí, ktorí sú nielen verbálne, ale často fyzicky, aktívne agresívni, krutí? Je nepochopiteľné, že stránky s "vyčíňaním agresora" majú často miliónovú návštevnosť, že zvieracie športy v podobe corridy, psích zápasov, honu na zver vzbudzujú náš záujem. Mohla by som pokračovať.
Kam si sa podel človek?
Kam smerujeme? Aká bude naša morálna budúcnosť? Vyriešime niekedy problém týkajúci sa našej krutosti a ľahostajnosti voči zvieratám? Môj optimizmus a viera v človeka mi vraví: áno. Nemôžem a nechcem podľahnúť skepse.
Podľa známeho filozofa R. Rortyho človek nie je vznešeným a patetickým bojovníkom za ideály boha, pravdy či spravodlivosti. Človek je v jeho chápaní racionálnou bytosťou, ktorá používa jazyk, žije v spoločenstve iných, ktorá sa usiluje naplniť svoje potreby a prežiť šťastný život. Od zvierat sa odlišujeme najmä zložitosťou správania. Otázka o tom, aký svet je naozaj je, by mohla byť ladená „pragmatisticky: „Sú naše opisy sveta, také, aby rozumne napĺňali naše potreby? Alebo môžu byť ešte lepšie? Môžeme dosiahnuť, že naša budúcnosť bude lepšia ako naša prítomnosť?" (Rorty) .
Po víkende naplnenom smutnými správami v demarkáciách jednej lokálnej komunity, začínam hneď otázkou: „prestalo vari už fungovať to zvláštne čidlo v našom vnútri, nazvané svedomie?" Kam sa podel súcit, empatia, úcta k životu.
Alebo sme naozaj tak veľmi zaplavení "konzumom a množstvom nepotrebných informácií a na ostatné "ľudské" už neostáva čas? Alebo je naozaj faktom, že nová (či stará) pandémia rozšírila svoje chápadlá a jednoducho sme sa nakazili nákazou zvanou "emocionálna anémia".
A tak Vás pozývam, pozývam do diskusie. Vlastne nás všetkých: laikov aj odborníkov, občanov, dobrovoľníkov, aj tých, ktorí v mene dobra realizujú tzv. "občiansku advokáciu". Nás, ľudí, ktorí ako jediný tvor na tejto krásnej planéte disponujú morálkou.
Prečo ste práve vy dôležití? Pretože je dôležité, aby naše deti vedeli, ...
že zvieratá cítia, milujú, majú strach, prežívajú bolesť ako my,
že hamburger bola kedysi kravička, že bageta so šunkou bola kedysi prasiatkom, že kravy, prasiatky, kuriatka sú spoločenské zvieratá, ktoré kedysi žili svoje životy vo svojichrodinách ako ľudia, so svojimi sestričkami, bratmi, so svojimmi deťmi. Že boli oddelené od svojich matiek, veznili ich vklietkach, dopravovali ich do potravinárskych výrobní;
že pokiaľ nehovoríme veci tak ako sú, pokiaľ zatvárame oči, klameme sa, alebo vytesňujeme nepríjemnú realitu, tak tieto fakty strácajú svoje dôležité posolstvo
a zviera sa stáva „nevideným".
