Technokultúra – kultúra smrti?
Posunuli sme sa napríklad od sviečok ku sofistikovanému osvetleniu, od jednoduchých potravín k „light“ potravinám a instatnej polievke, od peňaženiek k čipovým kartám, od listov, písaných rôznorodým písmom k strohým mailovým správam, od úsmevov a podaní rúk k smajlíkom a emotikonom, od misy na kuchynskom stole plnej ovocia k plastovým boxom a krabičkám, plným syntetických multivitamínov. Je to dobrý život, povieme si. Je to zároveň život pod kontrolou, s neuveriteľnou spotrebou. Je to zároveň život s nedostatkom voľného času, hoc v kuchyni nám bliká celá armáda pomocníkov, od chladničky, mrazničky, mikrovlnky, umývačky až po rôznych robotov a mikrorobotov. Technológiou očarení vstupujeme do klimatizovaných domov, hotelov a kancelárií, víkendové túry v lese, alebo prechádzky v neďalekom lesoparku sme vymenili za „klimatizované“ prechádzky v obchodných centrách.
Je to zvláštne, ale napriek tomu, že sme vstúpili na cestu technologických životných štýlov, ešte stále nám robí radosť rozkvitnutá lipová aleja a cítime tie okamihy súzvučenia s prírodou, vďaka chilly papričkám na balkóne, paradajkám z vlastnej záhrady, vďaka rozkvitnutému vianočnému kaktusu. Ešte stále cítime a vieme, že ticho na vidieku lieči, že praženica z babkiných vajec je nielen žltšia, ale aj chutnejšia a zdravšia, než tá, z kúpených vajec z klietkového nemilosrdného a tvrdého chovu.
Borgmanovsky naskicovaný obrázok nášho pokroku ukazuje, že sme sa posunuli od kachlí na drevo k systému ústredného vykurovania. Je to metafora, je to príklad, ale ilustruje našu premenu. Zmenu a premenu od kachlí (veci) k ústrednému kúreniu (technológii). Kachle ako vec neboli len teplom. Boli vecou, ktorú sme nielen fyzicky, ale aj sociálne zakúšali. Boli centrom tepla a centrom domu, miestom, kde sa stretávala rodina, kde sme trávili voľný čas, alebo pracovali. Kde sme mali fyzické angažmá, v rytme ročných období. Rozmanitosť praktík vytvárala rôzne spoločenské vzťahy. Tento zmysel vecí nám dnes uniká. Sme očarení pohodlím a technologickou paradigmou.
Permakultúra – kultúra návratu?
Nie, nebude to prednáška o permakultúre, ale skúsili ste si niekedy predstaviť, aký by bol život bez ropy? Čo by sme jedli? Aké plodiny by sme si potrebovali dopestovať? Alebo, skúsili ste si niekedy predstaviť, aký by bol život bez peňazí, bez energií?
Nemám v úmysle propagovať návrat do jaskýň, veď aj ja sa teším z nového pracovného notebooku, z funkčnej kuchyne, či z fotografií z Festivalu zodpovedného cestovania. Ale páči sa mi život na chalupe, teším sa z debničkového predaja v Košiciach (Debnička od babičky), teším sa z mojej svorky, s ktorou je život tak bohatý a láskou nasýtený. A preto vo mne dozrieva myšlienka návratu. Asi by sme mali do škôl vrátiť „skúsenosť s vecami“, akúsi formu sebestačnosti v oblastiach ako sú potraviny, energie. Azda by sme mali začať deti učiť znižovať spotrebu energie, vody, zmeniť naše stratégie. Žiť viac holisticky, ale v skutočnom a vedomom, zodpovednom prežívaní s prírodou. Pomaly sa nastaviť na premeny. Pretože, či chceme, alebo nie, budú musieť prísť. Tu nebude voľby. Jednoducho budeme musieť prejsť zo sveta moderného životného štýlu konzumerizmu a hyperkonzumovania, do sveta po „oil peak“, ktorý sa k nám nebadane blíži.
Možno by sme mali každý deň začať klásť otázku, čo je dobrý život. Možno by si mal každý z nás opýtať, aký bude náš život po dvoch dekádach, keď aj nás, na Slovensku zasiahne problém s pitnou vodou.
Viete, že...
... permakultúra je vlastne nový životný štýl, v ktorom každé rozhodnutie robíme vedome, respektíve s vedomím, že každý môj čin ovplyvňuje množstvo ďalších vecí?
... permakultúra je o uvedomelom plánovaní života a poznaní svojich limitov?
... permakultúra je udržateľné poľnohospodárstvo a svojou podstatou je vlastne zdravý sedliacky rozum?
... permakultúra predstavuje ekologický a čistý prístup, tak aby mal ekonomický efekt a zároveň bol z dlhodobého hľadiska udržateľný pre krajinu, aj pre človeka?
... v permakultúrnych kruhoch sa teší obľube slovo MINIMAX? Minimálne úsilie pri maximálnom úžitku a maximálne úsilie pri vytváraní minimálnej ekologickej stopy;
