Čoskoro sme opustili civilizovaný svet a minuli posledné domčeky popri ceste, ktorá si vinula pred nami a strácala sa v diaľke medzi kopcami. Osamelá veľká čerešňa, taká dôstojná aj bez lístia nás pozdravila svojou ľadovou krásou a o niekoľko metrov ďalej ju vystriedal ihličnatý šat moravsko-sliezskych Beskýd. Skupinky usmiatych ľudí sa roztrúsili a rôznou rýchlosťou stúpali k vrcholu. V jednej chvíli som osamela a len vŕzganie snehu pod nohami sprevádzalo moje kroky. Niekde v polovici cesty k vrcholu Prašivá som zažila takú malú, ale ozajstnú snehovú búrku, keď sa takmer zotmelo a roztancované, husto padajúce snehové vločky v búrlivom vetre vytvárali dych-zatajujúcu atmosféru zimných hôr.
Hodinku a pol trvalo naše stúpanie do výšky 750 m nad morom v tomto zimnom čase. O jedenástej hodine som dostúpala ku chate Prašivá a vpadla do krásneho spoločenstva milých a otvorených ľudí. Rozsvietený stromček, čarovné tóny a spev sprevádzaný niekoľkými gitarami a husľami, zaplnené miestnosti, aj chodby usmievajúcimi sa turistami. Ako povedal môj nový kamarát Luďek, „je krásne vyjsť do hôr a zaspievať si v kruhu priateľov“.
Stretla som zaujímavých ľudí: osemdesiatročnú bielovlasú profesorku telocviku, ktorá si od huslistu zapýtala vianočnú koledu, nie oveľa mladšieho slovensko-poľsko-česky hovoriaceho Kysučana, ktorý mi podrobne opísal svoje pravidelné, aj celkom nedávne výstupy na okolité kopce – výstup silvestrovský, novoročný na Mount Čupero – ako s úsmevom hovoria jednému z kopcov, nazvanému Čupek. Nemenej ma potešil temperamentný usmiaty muž s gitarou, s ktorým sme spoločne pred stromčekom roztlieskali osadentvo chaty s duetom „Tanečnice z Lúčnice“, rovnako ako kamarát Petr, ktorý mi na husliach zanôtoval nielen „Montyho čardáš“, a zopár zamutovských čardášov, ale dali sme aj slovenské „A ja taká dzivočka“, či divokú cigánsku „Nane cocha, nane gad“. Pred chatou sa opekali a grilovali klobásky, ktoré Turistický klub ponúkal za dvadsať korún a okolo táboráka spievala ďalšia skupina balady Jarka Nohavicu. Rodiny s drobcami rôzneho veku, od tých najmenších, ktorých si rodičia niesli na chrbtoch, až po teenegerov, šesťdesiat či sedemdesiatročné milé usmievavé panie, mladí ľudia, ktorí sa netajili svojou láskou k horám a prírode, psíci z rodu ovčiakov, retrívrov, buldočkov, či teriérov rôzneho vzrastu, rôznej farby a veľkosti, tí všetci zanechávali na bielom krásnom dni svoju stopu a posolstvo. Cítila som veľmi dobre, veľmi sviatočne a v duši som mala mier a pokoj. Komunikovala som s okolitou krajinou, prírodou, s vtákmi na vetvách stromov, rovnako ako s ľuďmi okolo mňa. Komunikovala som s nimi nielen našim ľudským jazykom, ale aj synestéziou zraku a sluchu a prostredníctvom pocitov.
Po troch hodinách sme sa vydali na cestu späť. Vietor sa dvíhal a narážal do našich tiel a zima veru prituhla. Krásny deň mi na chvíľku zakalil zážitok v obci Vyšná Lhota, kde sa na rozľahlej lúke postávalo neveľké stádo kráv, býkov, aj teliatok. Na celej ten ohradenej lúke bolo len krmidlo so senom, ale ani jeden jediný prístrešok a kravičky smutne a ticho postávali v skupine, v búrlivom vetre a stmievajúcom sa dni. Prišlo mi trošku ľúto, tých nemých bytostí, ktoré boli narodené a tak ťažko žili, aby uspokojovali naše ľudské potreby. Premýšľala som nad majiteľom, ktorý iste trávil svoj zimný dlhý večer v teple domova.
Žiada sa mi zvolať, aby sme opustili častejšie betónové bludiská našich miest, hypermarkety a technické výdobytky. Aby sme viac čítali prírodu a viac s ňou komunikovali. Nielen krajina, vietor, snehové vločky a iné fenomény vo vnútri krajiny sú priťahované našimi zmyslami. Ak sme voči svojej percepčnej skúsenosti trošku pozorní, ak vnímame gestá, či postoje iných bytostí, môže sa v nás objaviť zvláštny pocit spriaznenia, empatia aj voči inému druhu a mocné kúzlo či rozmanitá mágia prírodného sveta. Pretože tento svet je naozaj viac, než len ľudský svet.
