Ekoskeptici spochybňujú reálnosť ekologickej krízy a verejnosti je podsúvaný názor, že ide o falošný ekologický alarmizmus (častotakto reagujú ekonomickí experti, či politici), alebo snahy vyvolať ekologickú paniku. V médiách sa udomácnil aj výraz ´ekologická loby´.
Občas sa mi naozaj žiada vykríknuť... „Čo to dočerta so Zemou robíme?“ Lenže úcta k Zemi už nestačí. Už nestačí hovoriť o hodnotách prírody. Tak ako nestačí mať lásku k Zemi a rozplývať sa na nad krásou Vysokých Tatier pre lokálny manažment ekosystémov, tak ako nestačí „turistické poznanie“ lesa pre záchranu jeho biodiverity, tak je potreba viac, než len úcta k prírode, rešpekt voči živému a neživému. Verte mi, naozaj viac. Prečo?
Príbeh o ľudskej emancipácii, pokroku a slobode, o technologických úspechoch sa za posledných dvesto rokov, či chceme, alebo nie, stal zároveň príbehom o pustošení Zeme. Technologicky a informačne transformovaná kultúra napreduje, morálne máme tendenciu ostať tradičnými, tzn. fungujú, respektíve NE-fungujú tradičné antropocentrické pravidlá.
Tradičné chápanie človeka, ktorý je na vrchole biotickej pyramídy ovplyvňuje naše vnímanie, naše rozhodovanie aj konanie. Ekologickú krízu si bežne racionalizujeme a zámerne intelektualizujeme, čo sú najbežnejšie obranné mechanizmy podľa environmentálnych psychológov. Racionalizujeme vtedy, ked si vytvárame atraktívne zdôvodnenia nášho konania, napríklad zbytočné nákupy zlacneného tovaru (tovaru v akcii) nikdy v skutočnosti lacnejšími nie sú – z environmentálneho a sociálneho hľadiska sú veľmi drahé). Intelektualizujeme tým, že nepripúšťame vlastný podiel na jej spôsobovanie a vytvárame si tak emocionálny odstup: „to nie ja“, vravíme si, ale úplne samozrejme trávime v supermarketoch celé víkendy, vyhadzujeme množstvo potravín a volíme tých, ktorí nám poskytujú ilúziu trvalej udržateľnosti.
Ako individualizovaní aktéri vlastne nepripúšťame, že sme súčasťou Titanicu, ktorý smeruje ku dnu, že ide o „tragédiu spoločného“ – koncept, s ktorým prišiel Garrett Hardin v roku 1986.
Vlastne si ani neuvedomujeme, že konflikty medzi štátmi, etnickými skupinami sú zdrojom napätia a sporov a zápasmi o vodu, energiu, bezpečné životné prostredie pre život. Mnohé oblasti sveta budú už čoskoro suchom a nedostatkom vody generovať milióny migrantov a podobne to bude vďaka zvyšujúcej sa hladine morí. Medzinárodná federácia červeného kríža odhaduje počet environmentálnych utečencov na viac ako 5000 denne a po Olympiáde v Soči čo Majstrovstvách sveta vo futbale v Brazílii, ich je iste oveľa viac. Ako sa nás to týka? V dôsledky zmien klímy, úbytku biodiverzity, či prístupu k vode bude EÚ a teda aj Slovensko čeliť veľkej medzinárodnej migrácii. Sme pripravení a schopní absorbovať prúdy ľudí, vysporiadať sa multikultúrnosťou, s kapacitnými limitmi...
Zmeny životného prostredia a naša environmentálna zraniteľnosť sú zároveň otázkami, nakoľko sme pripravení splatiť a splácať účet technoevolúcii, trhovým mechanizmom, rýchlo napredujúcej vede (v podobe reprodukčnej modifikácie, reprogenetike, nanotechnológií, kybergizácii...) Za odbornými pojmami sa schováva zaobchádzanie s človekom, zvieraťom nie ako so subjektom s vlastnými prežívaním, ale ako s objektom vedy, manipulácie, pokroku, biznisu, ako s číslom v poradí, inštrumentom.
Sú to úlomky a útržky toho, čo mení príbeh Zeme, príbeh človeka do možno nesúvislého a chaotického, neusporiadaného monológu v mojej hlave.
Čo nám pomôže? Ako už kedysi dávno predznamenal Josef Vavroušek: „Já jsem záměrne šel tam, kde problémy životního prostředí a lidstva je možné spojovat, zejména v sociální oblasti. To není otázka přírodovědná. Přírodní věda nám poskytuje základní informace o tom jak funguje příroda, technika umožňuje hledat technické řešení, ale klíč k tomu je v sociálních vědách, počínaje filozofii, přes psychologii, sociologii..“ a ja dodávam, aj v aplikovanej etike, ekologickej a environmentálnej etike zvlášť, kam som šla ja.
Predsa mám otázku. Na ktorej strane stojíte? Skúste hľadať odpoveď, alebo možno ju máte a je pre Vás jasná a zrozumiteľná.
