Práve v týchto dňoch ma zasiahla správa od priateľky, ktorá sa angažuje v záchrane zvierat a ochrane práv zvierat: „Dnes sa stala strašná vec... V našej dedine dvaja obyvatelia obce chceli zabiť psíka. Keď po opätovných silných úderoch omdlel od bolesti, hodili ho do priekopy, mysliac si, že psík uhynul. Keď som sa dozvedela o skutku, psíka sme pohľadali a našťastie bol už pri vedomí, tak sme ho odviezli k veterinárovi".
Stále znovu a znovu ma šokuje krutosť a bezohľadnosť mnohých, týrajúcich svoje obete - či už sú to ľudia, alebo zvieratá. Odkiaľ sa berie tá krutosť, ten zvláštny autizmus, ktorý sa prejavuje krutým a bezohľadným správaním?
Agresívne chovanie je také, ktorého intenciou je poškodiť, ublížiť, spôsobiť utrpenie. Slovo krutosť sa ako psychologický termín vyskytuje len vzácne, ale vyjadruje neľútostnosť. „Kruto" sa jedná skôr s úmyslom a chladnou hlavou, než impulzívne [1]. Ja osobne ho považujem za psychopatologický aj morálny fenomén, ktorý vyjadruje súhlasný postoj k utrpeniu inej bytosti, spojený s pocitom uspokojenia, alebo ľahostajnosti. Kruté jednanie môžeme považovať tiež za týranie.
Pravdou je, že v našom sociokultúrnom okruhu sa s krutosťou a týraním iných ľudí, stretávame už oddávna a motív „sladkej pomsty" je tu pomerne častým javom. Známe štúdie a psychologické experimenty hovoria, že v laboratórnych podmienkach sa ľudia často a ľahko nechajú primäť k prekvapivo krutému jednaniu a brutalita niektorých dostáva zelenú v istých druhoch povolaní (dozorcovia, ošetrovatelia zvierat vo výskume, v potravinárskom priemysle).
Divácka krutosť je dobre známa už z "predmediálneho veku", keď sa verejnosť dychtivo prizerala popravám a mučeniu. Príkladom sú gladiátorské hry starého Ríma, kruté popravy staroveku a stredoveku, upaľovanie bosoriek. A súčasnosť? Sme atakovaný často krutými formami reality show, počítačovými hrami. Je nepochopiteľné, že stránky s "vyčíňaním agresora" majú mnohokrát miliónovú návštevnosť, že zvieracie športy v podobe corridy, psích zápasov, honu na zver vzbudzujú náš záujem. Rovnako ako zabíjanie zvláštneho druhu delfínov mladými mužmi v neoprénových oblekoch za účasti a radosti blízkych - ako iniciácie (skúšky dospelosti) v civilizovanom Dánsku.
Aké sú zdroje našej ľudskej krutosti, alebo morálnej slepoty agresorov, teda ľudí, ktorí sú nielen verbálne, ale aj fyzicky, aktívne agresívni, krutí? Kam si sa podel človek? A čo my ostatní, ktorý sa často prizeráme, ako dobijú na ulici psa, alebo vytesníme myšlienky na krutosť vo výskume, v potravinárskom priemysle, na kožušinových farmách? Hovorím im „nevidené zvieratá". Možno už prestalo fungovať to zvláštne čidlo v našom vnútri, nazvané svedomie? Alebo sme naozaj tak veľmi zaplavení "konzumom a množstvom nepotrebných informácií a na ostatné "ľudské" už neostáva čas? Alebo je faktom, že nová (či stará) pandémia rozšírila svoje chápadlá a jednoducho sme sa nakazili nákazou zvanou "emocionálna anémia".
