Desí ma krutosť cirkusov, či testovania žieravín na zvieratách v toxikologickom priemysle, španielska korida, alebo známe masakrovanie delfínov v Dánsku (iniciácie mladých dánov) za prítomnosti detí a vysmiateho obecenstva. Desí ma ľahostajnosť zoologických záhrad, napríklad v prípade ľadových medveďov, či hyperkonzumný štýl súčasného človeka. Rozosmutňuje ma pohľad na súčasnú Čertovicu po vyťažení kalamitného dreva, alebo krátkozrakosť minulých aj súčasných ministrov životného prostredia.
Nejde to „nezaoberať sa tým“, hoci by to bolo iste ľahšie a pohodlnejšie. Je iste ľahšie nevedieť o našich efektívnych ľudských stratégiách, napríklad, že baňa v Talvivaare (Fínsko, 2012) je najväčšou chemickou katastrofou a spôsobila, že voda v okolí je mŕtva, otrávená a kontaminovala okolité jazerá a zátoky toxickým niklom, alebo, že sa zvieratám vo výskume vyoperujú hlasivky, aby nekričali bolesťou, alebo aj to, že niekoľko tisíc ľudí denne umiera z nedostatku vody. Je lepšie to nevedieť, pretože by sa azda ozvalo naše svedomie pri umývaní riadu pod tečúcou vodou, alebo by sme používanie „extra silných chemických čistiacich prostriedkov“ na minimum, prípadne ich prestali nakupovať. To by ale malo dopad na naše pohodlie, na naše zaužívané stereotypy. Je lepšie nevedieť, nevnímať, nezaoberať sa tým.
Odkiaľ sa berie a na akom základe vzniká náš ľudský vzťah k prírode, k zvieratám, k mimoľudskému bytiu? Prečo niekto chráni životné prostredie a iný nie? Niet väčšieho nepochopenia, než veriť, že ekologická kríza spočíva len v znečisťovaní, v ohrození biodiverzity rastlinných a živočíšnych druhov, a že nás triedenie odpadu v domácnostiach spasí.
Pochopenia toho, čo cítime k svetu, k prírode, k Zemi, pochopenie ľudského prežívania v dobe, keď čelíme ekologickému problému je veľmi dôležité a má svoje opodstatnenie. Potrebujeme vedieť, poznať, pochopiť ako svet čítame a ako v ňom konáme. Väčšina z nás vie o ekologickej kríze a ekologický problém nie je pre nás nový, neznámy. Ekologický problém je pre nás tak rozsiahly, zložitý a komplexný, rovnako ako závažný, že to nechávame na iných na expertov – špecialistov – vedcov a radšej zotrvávame v starých vychodených koľajach. Vravíme si, že naša individuálna zmena a ochrana súčasný stav Zeme nezmení a naďalej žijeme svojim tradičným životným štýlom, nakupujeme brak v načačkanom obale a konzumujeme, konzumujeme. Naše konanie odpovedá našej ľudskej evolúcii: naučili sme konať až v poslednej chvíli.
Ale dnes už vieme, že naše vedomie a prežívanie prírody, naše hodnotenie a vzťahovanie sa k nej a poznanie našich ľudských postojov je nesmierne dôležité. Prečo? Je to tak jednoduché: poznanie nášho prežívania, nášho vzťahu k Zemi nám sprostredkúva naše chápanie prírody a nášho miesta v nej a to, čo sme schopní pre životné prostredie urobiť.
Keď som uskutočňovala prieskum medzi študentmi (vysokoškolákmi) v posledných dvoch rokoch, veľká väčšina z nich je znepokojená stavom životného prostredia (až 80%) a mnohí si myslia, že je potrebné zmeniť náš vzťah k prírode, ale len necelých 11 % z nich sa považuje za aktívnych. Študenti prichádzajúci zo stredných škôl a ´vedia´, sú informovaní, dokonca súhlasia s potrebou environmentálnych a ekologických aktivít, ale na otázky po konkrétnych aktivitách strednej školy dostávam rok, čo rok rovnaké informácie a rétorika sa nemení: environmentálny slovník je žalostne chudobný, pocity a vyjadrenia študentov ostávajú v deklaratívnej rovine a s dobrovoľníctvom, či občianskym aktivizmom sa stretávam výnimočne. Napriek tomu cítim a vidím, že mnohí chcú, že ich zaujíma stav sveta, že majú odvahu. Potrebujú viesť, naštartovať... potrebujú ukázať "ako".
A ja mám za to, že to zmysel má, ukázať im, prečo sú práve oni dôležití a čo môžu urobiť, aj v kauze "človek - príroda".
