Dnes nebudem kritická, nechcem písať o krutosti, o právach zvierat, nebude to ani skutočný príbeh z druhej ruky. Dnes vám porozprávam kratučký "operený" príbeh. Odviezli sme sa autom zopár kilometrov k rieke, ktorá preteká našim mestom a našim sídliskom. Usadila som sa na kmeni zvaleného stromu pri rieke, ešte je dosť chladno a pri rieke stále dosť vlhko, ale slovinské trekkingové planiky ma chránili pred zimou a tak som vytiahla diktafón na zachytenie myšlienok, čo sa mi už dlhšiu dobu roja hlavou.
Zrazu zvuk rieky oživil krásny spevavý hlas. Bol tak blízko, že som cítila tie vibrácie vo vzduchu. Neverila som vlastným očiam. Krásny a pestrofarebný, veľmi spevavý vtáčik, ktorý akýmsi biológom dostal pomenovanie hýľ lesný sa mi akoby prihováral, aj smútku, ktorý už istý čas býva v mojej duši. Nepozvaný nájomník, ale neviem mu dať výpoveď. Nechcelo sa mi však veriť, že to pestrofarebné stvorenie sa objavilo tu v nížine a pri rieke. Pokiaľ viem, toto vtáča obýva riedke ihličnaté lesy, kriačinami porastené stráne a pod. v stredných a vysokých polohách. Odkiaľ si sa tu zatúlal drobček?
Tento malý farebný škriatok sa však díval na mňa, nepoletoval medzi konármi ako zvykne, ale sedel blízko a blízučko, na jednom z dolných konárov a akoby spieval pre mňa. Ešte aj moje dve psice znehybneli a Bona si napriek svojej "duričskej poľovníckej genetike" (ktorú nedokážem ovplyvniť len korigovať) sadla tíško vedľa mojej nohy a dívala sa spolu so mnou na predstavenie, ktoré rozpútalo orchester v mojej duši. Napadla mi odvážna a trúfalá myšlienka, že je to posol blízkeho človeka, ktorý náhle opustil tento svet a zanechal v mojej duši veľké bolestivé prázdno. Moje ratio či ego sa mi začalo trošku posmievať, ale moje emotio chcelo tak veľmi uveriť, že je to možné, že je to tak a že jestvujú veci medzi nebom a zemou. Je to možné? Je možné, aby malé vtáča z rodu Pyrrhula pyrrhula privolalo pokoj, ktorý som už dávno necítila.
Autor perex fotografie: Vladimír Michalec - fotaparat.cz
