Milá a neveľká, približne trojročná kríženka s múdrym a oddaným pohľadom žila svoj normálny psí život - v rodine. Nevieme o akú rodinu šlo, nevieme aký bol ten jej život predtým a kde, môžeme len predpokladať, že po neželanom nakrytí, skončila Adelka na ulici, alebo ešte horšie - vyhodená pri koľajniciach. Vyhodená, nechcená, smutná, ohrozená všetkým, čo okolitý moderný a zároveň ľahostajný svet pre opustených psíkov prináša, hľadala úkryt, hľadala pomoc človeka. Biologický kompas signalizoval, že potrebuje bezpečný prístav pre šteniatka, ktoré sa hlásili na svet.
Chtiac - nechtiac, utrápená a smutná, bez iného východiska a bez pomoci, ocitla sa v rušňovom a vozňovom depe, kde hľadala bezpečný úkryt pre príchod nového života. V permanentnom riziku, uhýbajúc medzi súpravami nákladných vlakov, prichádzala každý deň k stavadlu, kde jej nechávali vodu, kúsok chleba...
Jedného dňa sa priplazila. Priplazila s krvácajúcimi ranami a kýptikmi na ľavej strane tela. Malá nepozornosť či náhle zľaknutie po prenikavom zvuku trúby? Sekundy neznesiteľnej bolesti a život unikajúci v červenom závoji vsakujúcom do zeme a predstava, čo bude so šteniatkami. NIE! Sekundy, ktoré sa premenili na hodiny, dni a týždne takmer neznesiteľnej a ostrej bolesti spôsobenej kolesami niekoľkotonovej kovovej obludy, bolesť, ktorá neprestávala. Adelka sa centimeter po centimetri plazila do bezpečia, Lížuc si rany, bojovala o život. Musela. Bola však odkázaná na vodu a jedlo, aby sa postarala o svoje malé šteniatka. Kolotoč utrpenia, sebazaprenia, nezlomnej vôle a plazenia sa medzi stavadlo s jedlom a vodou a úkrytom, kde chodila dojčiť svoje bábätká. Jedného dňa prestala chodiť, ostala na obľúbenom mieste pri stavadle hneď vedľa koľajiska v horúčave a prudkom slnku, v daždi či búrke, v čase i nečase.
Keď sme sa o nej úplne náhodne dozvedeli, šteniatka už pravdepodobne nežili, nenašli sa. Adelku sme vystrašenú a v šoku vzali k veterinárovi. Zápal mliečnych žliaz, kýptiky dvoch amputovaných labiek zapálené, bolestivé, kožuštek plný kliešťov a tržných rán, celková podvýživa a vyčerpanie, ale aj obrovská chuť žiť, ktorú som vtedy čítala v jej hnedých zamatových očkách. Odvtedy sme začali písať jej príbeh spolu a ja som verila, že bude písaný už len farebnými pastelkami.
AKO? To sme v tej chvíli ešte nevedeli, ale vedeli sme, že po Adelkinom vybojovanom a namáhavom zápase, ju nemôžeme poslať na druhý breh rieky Styx.
Adelka sa stala súčasťou našej rodiny a veľa ma naučila. Dodnes žije s nami a je súčasťou našej svorky aj rodiny. Adelka, dvojlabková fenka, ktorá so mnou pravidelne cestuje do zahraničia, ktorá mi robí spoločnosť pri príprave do zamestnania, pri výchove šteniatok z ulice, múdra a prítulná, verná priateľka.
