Prečo divadlo? Túto otázku som dostala mnohokrát, z rôznych strán. Okrem štandardného, odborného prístupu a vzdelávacích ciest, pracujem so študentkami a študentmi aplikovanej etiky novým spôsobom a využívam performanciu alebo akčné umenie na interpretáciu morálnych problémov, dilem, či prípadov.
Etika spojená s umením je/môže byť posolstvom, komunikáciou, avantgardou spoločnosti, kladie otázky, predstavuje pýtanie sa, interpretuje a komunikuje pálčivé problémy v spoločnosti. Poskytuje imaginatívne návrhy, ktoré nemusia byť len poetickou cestou v mene krásy, ale cestou k dobru. Nemusí byť len vznešenou cestou k ideálom, akou je napríklad klasická hudba, ale aj praktickou cestou a odvahou pomenovať nemorálne v týchto náročných časoch. Autorské divadlo študentov aplikovanej etiky má ambíciu umožniť a zdieľať novým spôsobom fiktívne, či celkom skutočné projekty pre ľudské šťastie. Pod vplyvom umenia inak vnímame prostredie i ľudí okolo seba.
Ak by sme ste sa ma opätovne opýtali, prečo divadlo? Mohla by som argumentovať aj tým, že obohacovanie nášho morálneho charakteru (povedané tak rortyovsky) nesúvisí s rastom racionality, ako skôr so zvyšovaním citlivosti, prehlbovania schopnosti reagovať na potreby rozmanitých ľudí, zvyšovať citlivosť na utrpenie. Dnes už celý rad výskumov dokazuje, akú sociálno-motivačnú funkciu majú emócie. Nedávajú sa už do protikladu s racionalitou, skôr naopak. Ukazuje sa, že silné príbehy dokážu meniť svet, pomáhajú pri etickom rozhodovaní, pri ujasňovaní si hodnôt. Ako ich však vyrozprávať tak, aby boli príbehmi dobrého života, dobrej praxe, aby sa stali skutočnou emotívnou silou individuálneho morálneho rozhodnutia. Rozprávanie príbehu umocňuje, motivuje, podnecuje, nabáda. Etika podaná ruka v ruke s umením má väčšiu silu, než akékoľvek morálne pravidlá. Môže byť emocionálnym spôsobom stretávania sa so svetom, s ľuďmi. Môže byť jednou z ciest novej etiky.
A do tretice, prečo divadlo? Vychádzame aj z toho, že každá morálna situácia je konkrétna, unikátna, živá a každá mravnosť začína riešením tejto situácie. Naša vzájomná závislosť predstavuje nielen morálne vzťahy, ktoré sú dynamické a nie statické, nemenné, ale aj to, že človek nie je exkluzívne a izolované „JA“. Náš životný príbeh je príbehom spolu s inými. Bez priateľstva, lásky, súcitu, sympatie, komunikácie, kooperácie, spravodlivosti by bol zbavený všetkého, čo dáva hodnotu životu. Život v dobrej spoločnosti, či dobrý život sa deje v transakcii a spoločná skúsenosť je sociálnym médiom v aktoch „dávania a prijímania“.
Autorské hry a performancie divadla Ďalekohľad:
Interview s aplikovanou etikou. (PROEDUCO, 2015)
Denník bez hraníc ( príbeh odohrávajúci sa na nemenovanom európskom letisku o sestrách vracajúcich sa z detskej nemocnice v Južnom Sudáne... Košice, 2015)
O ostrove zrkadliacich jazier a delfínke Kalamitke (ekopríbeh pre deti, vystúpenie sa realizovalo na Deň detí Magistrátu mesta Košice, 2016)
Viac, než len ľudský svet (na verejnej diskusii Na zvieratách záleží v Košiciach), 2016
LISTY PRE ANTROPOCÉN (napoly fiktívny príbeh troch skutočných žien, vedkýň a aktivistiek, ktorým záležalo na dobre a morálnej kultivácii spoločnosti a ktoré píšu listy súčasných generáciám: Rachel Carson, Diane Fossey a Maria Montessori)
Paradoxne, existujú názory, že tým, že sme etiku inštitucionalizovali, že ju štandardizujeme, zavádzame ako formálne pravidlá, že ju obliekame do formálnych systémov a ohraničujeme, prípadne ostáva výlučne v role etickej teórie, akoby sme ju ochromovali, alebo oslabovali jej silu. Prečo nestačí, aby bola formálnym pravidlom? Ak vychádza zo skutočne vnútorného pocitu, z morálneho presvedčenia a subjektívneho hodnotenia, má väčšiu silu, než formálne dodržiavanie pravidiel. O osobnej sile presvedčení v našom regulovanom svete už písali mnohí. Naše morálne presvedčenia vznikajú vo výmene – v rôznych transakciách, v našom konaní. Každé konanie je v sieti vzťahov a umenie môže posilňovať etiku. Verte či nie, ukazuje sa, že je to tak.
Dobrý deň Vám všetkým priatelia.
