Krutosť je tým najhorším čoho sa dopúšťame...
V skutočnosti, to nie sú moje slová, ale slová Richarda Rortyho, s ktorým absolútne súhlasím. Krutosť k iným ľudom, ale aj k mimoľudskému bytiu – k zvieratám. Stačí ak si pustíme správy, alebo internet a sme zaplavení informáciami o tom, kde, kto, koho a ako...
Práve v týchto dňoch sa prostredníctvom médií potýkame s krutosťou islamského štátu, kde masové popravy, znásilnenia a nábory detských vojakov a sú na dennom poriadku a sprevádzané nemilosrdnosťou, ukrutnosťou a porušovaním ľudských práv. Ale krutosť je súčasťou aj toho nášho civilizovaného západného sveta, dizajnovaného pravidlami a normami, morálkou a demokraciou.
Prečo ma krutosť zaujíma?
Stretávame sa s ňou permanentne a stále rovnako ma desí, či už v podobe krutosti tínedžerov, dokumentujúcich upálenie mačky, alebo vo vizualizovaných správach a dokumentoch potravinárskeho priemyslu a kožušníckeho priemyslu. Desí a zároveň nalaďuje nepriateľsky voči tým, ktorí ju páchajú na bezbranných: deťoch, senioroch, zvieratách. Už dlhšiu dobu ma zaujíma náš vnútorný morálny softvér, ktorý takéto konanie umožňuje. Tie nebezpečné a temné zákutia ľudskej duše sú údajne v každom z nás, ale nie každého z nás sa to týka. Mnohí autori ako motívy krutosti uvádzajú chuť moci, kompenzáciu pocitu menejcennosti, zvedavosť, túžbu po silnom zážitku a potrebu prekonať nudu. Je to tak? Je agresivita a brutalita v našom ľudskom „JA“ založená na psychických predispozíciách, na našom morálnom vývine, alebo je spôsobená okolnosťami? Celá naša história popretkávaná násilím mi nedáva uspokojivé odpovede.
Odkiaľ sa berie krutosť?
Iste viete, alebo registrujete, ako sa okolo nás v skrytej podobe plazí napríklad v podobe domáceho násilia, alebo praktík niektorých skupín, subkultúr, občas sa dostane na svetlo sveta, ale často o nej ani nevieme. Dokonca, slovenská spoločnosť radšej nepripúšťa fakt, že slovenské deti sú vystavené týraniu viac, než by sa zdalo. Naši českí susedia aspoň neodvracajú zrak a čísla a štatistiky neretušujú, ale otvorene hovoria o náraste týraných detí. Ak ale budeme odvracať zrak, ak sa nepostavíme proti krutosti, mám obavy, že sa stane čímsi, na čo si zvykneme, čo síce odmietame, ale nič s tým neurobíme...
Poznáte niekoho, kto dokáže vyoperovať empatiu a súcit? Prosím o kontakt...
PS: aby ste mi rozumeli, nechcem sa vzdať svojho súcitu, svojej empatie, svojej účasti či zdieľaniu, len občas pekelne bolí, najmä, keď neviem odvrátiť zrak. Ale mnohí to iste poznáte...
