Príbeh Elizabeth
Zachránená po štyroch dňoch (podľa vyjadrenia veterinárky) bola táto fenka nemeckého ovčiaka naozaj až v hodine dvanástej. Jej fotky a príbeh preleteli sociálnymi sieťami, vyvolali nesúhlas a rôzne reakcie, ale prax ukazuje, že len určitá časť ľudí sa angažuje v takýchto prípadoch. Elizabeth je už v košickom útulku, čo prežila, si môžeme len domýšľať. Musím ale z vlastnej skúsenosti a dlhoročnej praxe v oblasti dobrovoľníctva dodať, že takýchto príbehov máme dennodenne stovky, hoci o nich nevieme, netušíme. Kruté praktiky, kruté zaobchádzanie, život v strachu a úzkosti sa netýkajú len spoločenských zvierat, ale aj hospodárskych a divo-žijúcich, ktoré sú v zajatí: na kožušinových farmách (aj na Slovensku), v zábavnom priemysle, vo výskume. Hovorím im NEVIDENÉ ZVIERATÁ. Pretože sú skutočne nevidené... za rezňom na tanieri, za kožušinovým lemom na rukavičkách, za odlakovačom na nechty, či toxikologickým výskumom...
Relevantné fakty o súčasnej praxi vzťahu človek – zviera na Slovensku sprevádza už dlhšiu dobu dosť živá a búrlivá diskusia. Jej príčinou je fakt, že až do mája 2018 právny poriadok Slovenskej republiky neupravoval v rámci občianskoprávnych vzťahov postavenie zvieraťa špecificky. Zviera bolo doteraz chápané ako hnuteľná vec, pričom sa nerešpektovali jeho osobitné vlastnosti. Jedine prostredníctvom noriem verejného práva boli/sú regulované niektoré aspekty chovu, obchodovania a usmrcovania predovšetkým hospodárskych zvierat. Pokiaľ ide o spoločenské zvieratá a úpravu právnych vzťahov špecificky pre chov, obchodovanie a usmrcovanie spoločenských zvierat v Slovenskej republike vôbec nemáme. Absencia takejto úpravy je potom dôsledkom mnohých nežiaducich spoločenských vplyvov chovu spoločenských zvierat, medzi inými napríklad nelegálne a nekontrolované množenie zvierat s cieľom predaja mláďat, nekontrolované množenie túlavých zvierat bez majiteľa, absencia veterinárneho ošetrenia niektorých zvierat, týranie a neuplatňovanie riadnej zodpovednosti majiteľov za správanie ich zvierat.
Ako sa to celé udialo? .
V roku 2015 (27.8.2015) bol predložený Návrh poslancov Národnej SR Martina Poliačika a Lucie Nicholsonovej na vydanie zákona, ktorým sa mal doplniť zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Bol to návrh, v ktorom by Národná rada SR uzniesla na že „živé zviera má zvláštny význam a hodnotu ako zmyslami obdarený živý tvor. Živé zviera nie je vecou a ustanovenia o veciach sa na živé zviera použijú obdobne len v rozsahu, v ktorom to neodporuje jeho povahe“. Navrhovaný zákon nemal byť úplnou úpravou právnych vzťahov k zvieratám, avšak podľa predkladateľov vytvára úplne kvalitatívne odlišný elementárny a esenciálny, konceptuálny základ pre úpravu právnych vzťahov k zvieratám v občianskoprávnych vzťahoch. Zviera už nemá byť vec, ale živá, cítiaca bytosť.
Historický okamih pre zvieratá na Slovensku nastal až v tomto roku. Skutočný úspech a trojročné permanentné úsilie mnohých o zmenu zákona vyústilo v tomto roku do normy, ktorá definuje zviera po novom. Už nie je vec vec, ale živý cítiaci tvor. Nebudem komentovať skutočnosť, že až tesne pred schválením si ho do politickej agendy zaradila SNS, ktorá dva roky predtým nemala záujem riešiť status quo. Dôležitý je výsledok. Komplexná legislatívna úprava rieši starostlivosť o zvieratá, ich ochranu, zlepšuje evidenciu zvierat a zasahuje proti nelegálnym množiteľom. Slovensko sa prijatím novely zaraďuje medzi kultúrne krajiny, ktoré nepovažujú zviera za vec, ale za živú cítiacu bytosť. Predsa len vo mne rezonuje oázka: zákon je dobrý, bude ale vymáhateľný? Bude vymáhateľný v čase konzumu, ľahostajnosti, apatie voči krutosti, keď máme stále ešte tradičné morálne presvedčenia, že zviera je len zviera... alebo vec. Ako sa to dotkne kožušinových fariem na Orave, alebo cirkusov s drezúrou zvierat, alebo chovov, ktoré dlhodobo vykazujú „zlú prax“? To ukáže čas...
Nevidené zviera
Musím na záver poznamenať, že ak hovoríme o zvieratách, môžeme mať na mysli spoločenské, divo žijúce alebo hospodárske zviera. Spoločenské zvieratá sú našimi priateľmi, členmi rodiny, alebo súčasťou určitej profesie. Divo žijúce obdivujeme pre ich krásu a slobodný život, odsudzujúc drezúru či väzenie týchto tvorov, napriek tomu ju priamym konzumovaním zábavného priemyslu, návštevou cirkusov podporujeme a upevňujeme. Sú to práve hospodárske zvieratá – nevidené, ktorých využívanie a utrpenie má nepredstaviteľné rozmery. V mnohých prípadoch im nevieme - nedokážeme zabezpečiť dôstojný život, ale oveľa väčším morálnym problémom je, že mnoho z nich stráda nepretržite, trpí, podstupuje bolesť, anxietu, depresie, stres. Diskusie o tomto zaobchádzaní sú považované za kontroverzné témy, často sú radšej prehliadané, alebo dokonca tabuizované. Kardinálna metafora ´neviditeľnosť´ nie je ani zďaleka vyčerpaná realitou, že v našej súčasnej spoločnosti je zviera iba vecou, surovinou, tovarom, ktorú nevidíme. Je zároveň nasycovaná našimi postojmi a inštrumentalizáciou zvieraťa. Takto sa tieto živé tvory stávajú nevidenými a trpia v dôsledku nášho nemého súhlasu, v dôsledku kultúrnych kódov (hodnôt, morálnych aj právnych noriem). Je to práve morálne hľadisko, ktoré nás núti postaviť demarkácie a isté bariéry, ktoré by zamedzili ľahostajnosti a krutosti, páchanej na zvieratách a spôsobujúcej fyzické a emocionálne odpovede a reakcie akými sú: strach, anxieta, vyčerpanie, bolesť, depresie a choroby.
Vo svojou profesii, ale aj vo voľnom čase sa venujem etike zvierat, takže ak máte nejaké otázky, rada Vám na ne odpoviem: andrea.klimkova@gmail.com
